Vkročil som dnu. Ocitol som sa uprostred obrovskej kuchyne, zariadenej podľa najnovších trendov. Jedine dlážka bola akoby vytrhnutá z kontextu štýlovosti priestoru. To neboli ani parkety. Stál som na hrubej, surovo opracovanej drevenej podlahe, ktorá po každom mojom kroku vydávala sentimentálny vrzgot.
Na podlahe uprostred miestnosti ležala žena. Vôbec sa nehýbala. Vyzerala byť mŕtva. Sentimentálny vrzgot stratil všetko zo svojej sentimentálnosti. Zostala tam s mnou len štýlová studená kuchyňa a telo mŕtvej ženy ako menu dňa.
-Hej. Hej ty... Prestaň s tým, vstaň! –prehovoril som na ženu, celý posratý od strachu, že ma nepočúvne a zostane tam ležať ďalej. Bola celkom pekná, naozaj bola pekná. Lenže zrejme bola mŕtva. Podišiel som k telu a priložil ucho k jej ľavému prsníku, aby som sa presvedčil o jej zámere nežiť. Žena mala stredne veľké, mierne špicaté prsia. Hlavou mi preblesla myšlienka zahryznúť sa jej do nich. Bohatstvo, keby ma tu niekto našiel zahryznutého do prsníka neznámej mŕtvej ženy ležiacej uprostred kuchyne, fakt neviem, ako to vysvetlím! Mierne vzrušený, ale na smrť prestrašený som rýchlo vstal a dal sa do varenia.
-Sekáčom na mäso by som pripravil o prsty toho, kto navrhol túto kuchyňu, -povedal som len tak pre seba. Všetko bolo ďaleko od seba, nič poruke. Dokonca ani moje vlastné ruky. Mierne sa mi chveli, takže som sa pri krájaní póru (alebo to bola špargľa?) dvakrát porezal a po pár minútach som nakoniec všetko pateticky hodil do drezu. Postavil som na čaj. –Každý večer by som mu prišiel vyjesť chladničku, tomu debilovi!
Vôňa mätového čaju už zaplavila celú miestnosť, keď som počul Maxiho prichádzať.
-Nevedel som sa ťa dočkať, -privítal som ho, sledujúc, ako si vešia kabát a súčasne vyzúva topánky.
-Čau. Čo varíš, smrdí to tu ako v marockom bordeli, -povedal. Sadol si k stolu a z tašky vytiahol noviny. Ani sa na mňa poriadne nepozrel.
Niekto by mohol povedať, že Maxi mal hrubé spôsoby. A bola to pravda.
-Iba čaj. Ako v práci?
-Nuda. Ty čo? A nie si hladný? Ja by som niečo zjedol.
Chvíľu som ticho. Potom sa osmelím a poviem:
-Je tu žena.
-Čože? A čo tu robí?
-Leží na dlážke, ak si si nevšimol.
Maxi konečne odtrhne oči od novín.
-Do boha, to čo má znamenať? Prečo tam leží? Vyspal si sa s ňou?
-Je mŕtva.
-Čo?! Ty si sa vyspal s mŕtvou ženou? To mi hovoríš len tak?
-S nikým som sa nevyspal. Neviem kto to je.
-Tak potom, čo tu robí? A prečo je mŕtva?
-Ja neviem, neviem! Ale zdá sa mi povedomá, ak mám byť úprimný.
-No, to je fajn, že si úprimný. Hm, ale tú tvár som už tiež niekde videl.
-Čo budeme robiť? –opýtal som sa ho.
-Ešte neviem. Uvidí sa. A prepáč, že som na teba kričal, -povie Maxi, podíde ku mne a pobozká ma.
Máme otvorené ústa, keď sa bozkávame. Ale jazyk nás oboch zostane na základnej méte. Je to ako keby ste bozkávali rybu.
V obecenstve to zašumí.
Nikto z nich to nečakal. Hra sa volá (S)experiment, ale nikto z divákov pred príchodom do divadla ani len netuší, o čom to predstavenie bude. Na plagátoch je iba názov, fotografia nahého schúleného muža na dne gigantickej skúmavky a mená hlavných protagonistov: Maxi Kamensky & Peter Abis.
Predstavenie ďalej prebiehalo podľa scenára. Hrali sme s Maxim homosexuálny pár žijúci v spoločnej domácnosti kdesi na predmestí Bratislavy. Jedného dňa sa v ich byte objaví telo mŕtvej ženy. Chvíľu im to trvá, pokým sa rozhodnú, čo urobia, vedomí si faktu, že nemajú vôbec žiadne alibi, žiadne vysvetlenie pre policajtov. V tejto časti hry je niekoľko vtipných dialógov. Napríklad vtedy, keď sa cez telefón radím s matkou, čo robiť a nechtiac jej prezradím, že žijem z mužom. Matka najprv predstiera, že ma vôbec neodsudzuje, spomína akéhosi strýka Milana a opýta sa ma, či pri sexe myslím na ochranu. V tom z reproduktorov zaznie tupé buchnutie, takže v hre sú vlastne dve mŕtve ženy. Ďalej sa dosť improvizuje, na čo je Maxi skutočne talent. Hoci v ten večer sa mi zdal byť trochu duchom neprítomný.
Pointa príbehu je zaradená až na úplný záver predstavenia. Oboch gayov, potom ako si vyskúšali služby Zboru justičnej a väzenskej stráže, hyenizmus bulvárnych médií, relatívnosť priateľstva a vieru v spravodlivosť, navštívi pán s kufríkom. Je to zástupca televíznej spoločnosti, ktorá najíma ženu schopnú pomocou východných duševných techník a švajčiarskych liekov načas zastaviť činnosť svojho srdca. Spoločnosť umiestňuje ženu-zombie do bytu vybraných párov a následne sa snaží kamerami sledovať všetky ich reakcie, celé ich konanie, ktoré v priamom prenose sledujú diváci televízie kdesi v zámorí.
Na konci hry sa muž s kufríkom obom mužom ospravedlní, prednesie slová uznania a ponúkne im ako bolestné tučnú sumu peňazí.
-Berte to ako ocenenie čistoty vášho vzťahu. A na súd s našou spoločnosťou zabudnite. Už teraz ste ho prehrali.
-Čo urobíme? –opýtam sa v hre Maxiho.
-Najskôr mu rozmlátim hubu. Potom zoberieme prachy.
V tom sa ja otočím smerom k publiku a opýtam sa:
-Čo by ste urobili vy?
Na pár minút necháme voľný priebeh reakciám obecenstva, ktoré sa rýchlo dostane do tranzu. Sálou znejú nadávky, smiech, hučanie ako na futbale.
Diváci ešte nie sú ani trochu pokojnejší, keď spoza ich chrbta vstúpi do uličky medzi sedadlami ďalší muž s kufríkom. Blíži sa najlepšie číslo predstavenia. Pódiové svetlá sa stlmia, oranžový lúč upriami pozornosť všetkých v sále iba neho.
-Dobrý večer, milí hostia. Opýtam sa aj ja ešte raz: čo urobíte?
Chlap im vysvetlí, že celý čas ich snímalo niekoľko kamier. Zaznamenali každú ich grimasu, všetky znechutené pohľady, ale aj výrazy porozumenia, ktorými sprevádzali divadelné predstavenie. Tento materiál by chceli neskôr použiť pri tvorbe dokumentárneho filmu o fenoméne reality show. Že ten dokument bude aj o gayoch, to im nepovie.
-Na to však potrebujeme váš súhlas. Priniesol som so sebou niečo, čo by vám mohlo pomôcť v rozhodovaní, -zakončí muž svoj monológ a otvorí kufrík.
Pokým baby rozdávajú zväzky bankoviek, väčšinou si sadnem za stôl na pódiu a chrúmem pór. Maxi popíja čaj a potichu na všetko nadáva. -Raz ráno sa zobudím a nebudem vôbec nič počuť. Potom mi všetci môžu vyliezť na hrb, -mumlal si svoju obľúbenú ako pomätený.
Keď už boli všetky peňaženky nažraté, mohla prísť na rad klaňačka. Veľký potlesk si vyslúžila neznáma (najskôr vďaka tým pekným kozám), ktorá zahrala mŕtvu ženu. Vždy to bola nejaká dobrovoľníčka z predchádzajúceho predstavenia. Hovoril som, že mi je povedomá.
V ten večer, uprostred aplauzu ma Maxi chytil za ruku a urobil krok dopredu. Nasledoval som ho. Urobil som malý úklon a ako som zodvihol hlavu, pred očami sa mi zjavila Maxiho tvár. Pootvoril som ústa v nemom úžase a nechtiac som tak pozval jeho pery aj jazyk, jeho ostrý jazyk, do útrob mojej tváre.
V hľadisku to už nezašumelo ako pri predstavení. Väčšina si zrejme myslela, že pridávame.
Prišlo mi na zvracanie. Sklopil som zrak a bez slova som rýchlo zmizol v zákulisí.
Sedel som v šatni ako skamenený. Päste zaťaté, predýchaval som hnev. Keď konečne dorazil, nedokázal som sa ovládnuť.
-Kurva, Maxi, čo to do teba vošlo?! Čo ta serie, ha?! Fajn, tá hra je možno úbohá a my si nechávame platiť za to, že ukážeme ľuďom predstierajúcim tolerantnosť s vami, akí sú vo vnútri stále zabednení. Ale to ťa ešte neoprávňuje, aby si ma znemožňoval na verejnosti! Ani ja, ani ty nie sme tak bohatí alebo slávni, aby nám takéto niečo prešlo, chápeš to?! Ak nie, tak napíš do novín, že si na chlapcov, ale mňa z toho vynechaj. Som tvoj kamoš, ale nie som jeden z vás, nie som buzna! Je ti to jasné, chlapče? Kurva, tak povedz niečo!
Nič. Len stál vo dverách, v očiach náznak slzy. Vedel som, že tou „buznou“ a tým „chlapče“ som ho zranil. V tej chvíli mi to však bolo jedno.
-To, že tí v hľadisku nedokážu zakryť, akí v skutočnosti sú, ma nemrzí ani trochu. Ale fakt, že aj ty celý čas iba predstieraš, že si iný, z toho mi ide roztrhnúť srdce, -povedal.
Stál vo dverách, takže som musel prejsť popri ňom, ak som chcel odísť.
Sediac v električke snažil som sa usporiadať si v hlave myšlienky, ale márne. Poletovali ako snehové vločky za oknom. Rovnako prchavé a bezfarebné. Mal pravdu?
Keď sa mi nedarí na niečo prísť, sumarizujem: Maxiho celé krstné meno znelo Maximilián, čiže patril k tej nešťastnej generácii, ktorej rodičia sa vyžívali vo vyberaní čo najexotickejších mien pre svojich potomkov. Mal rád šťavnatý steak, pivo, hokej a čierno-biele fotografie v novinách. Mal rád moju ženu. Bol slobodný. Neviem, či mal priateľa. Nemal rád stereotyp, najmä ten v hlave nie. Mal som ho celkom rád. Nič viac.A nič viac som o ňom nevedel.
To dá rozum, že bol slobodný.
Vytočil som jeho číslo, až keď som vystúpil z električky. Hanbil som sa ospravedlňovať sa mu v prítomnosti cudzích ľudí.
-Prepáč, Maxi. Neovládol som sa, -povedal som do telefónu. Na druhej strane krajina ticha. –V chladničke mám pár pív. Zober cestou domov nejaký dobrý film a zastav sa u mňa. Potrebujeme vypnúť. Čo ty na to?
-Dnes už nie. Inokedy.
-Ako chceš. Tak sa zastavím pre teba ráno. Môžeme sa ísť prebehnúť na Kamzík. Z toho mätového čaju začínaš priberať.
-Dobre.
Toto bol odo mňa hlúpy kompromis. Niekomu vynadať a potom ho pozvať na pivo. Udržovanie rovnováhy, keď pevná pôda je len dvadsať centimetrov pod napnutým lanom. Ľudia ako Maxi však nemajú ani pôdu ani lano.
–Kompromisy sú ako chlast. Nedáš si pozor a postupne ťa celého vyžerú zvnútra. Ráno vstaneš, pozrieš do zrkadla a nebudeš vôbec poznať toho na druhej strane, –hovorieval niekedy.
Keď som dorazil domov, namiesto piva som si uvaril horúcu čokoládu a zapálil jednu lacnú vanilkovú cigaretu. Opretý o sporák zvierajúc šálku, nohy prekrížené ako baba, a mojich stošesťdesiatsedem centimetrov osvetlených mäkkým svetlom z ulice, všetko to vyzeralo oveľa viac teplošsky ako môj kamarát z divadla. Vo vedľajšej izbe spala s prstom v puse moja žena a zdalo sa jej o niečom peknom. Že sa po predstavení bozkávam s kolegom, to sa jej určite nesnívalo. Aspoň som v to dúfal.
Maxi býval dva bloky odo mňa v starom tehlovom dome bez výťahu. Stúpajúc na piate poschodie myslel som, že umriem. Začal som prehodnocovať ten nápad s Kamzíkom. Zaklopal som mu na dvere. Bolo desať preč, snáď sa už zobudil.
Nič.
Zaklopal som ešte raz.
-Maxi, to som ja, Peter, -zavolal som cez dvere.
Stále nič.
Začal som rozmýšľať, či vyvaliť dvere vlastným telom je aj v skutočnosti také jednoduché, ako vo filmoch. Skôr, ako by som prišiel k nejakému bolestivému záveru, všimol som si hasiaci prístroj v rohu chodby. Ešte stále sa nemuselo stať nič hrozné a ešte stále som nemusel rozbiť dvere človeku, ktorému som len pred dvanástimi hodinami poriadne vynadal.
Vôbec žiadna odozva.
Čo už.
Šlo to ľahko. Až na to, že som pri tom zasnežil polku chodby.
V kuchyni nebol. Našiel som ho v obývačke. Ležal pod pohovkou, ústa otvorené ako pri hlasovej skúške. Okolo hlavy svätožiara z kaluže krvi.
Asi som odpadol.
Keď som sa prebral, ležal som na dlážke tri metre od Maxiho mŕtveho tela. V ruke stále zvieral zbraň, ktorá mierila na mňa. Na strope som si všimol zvyšky mozgu.
Znovu som zamdlel.
Neviem prečo, ale najprv som zavolal riaditeľovi divadla.
-Onemel? Nehovoril vždy, že chce ohluchnúť? –spýtal sa ma začudovane riaditeľ.
-Hovoril. Lenže on stratil reč.
-A na ako dlho?
-Vyzerá to, že navždy.
-To akože mám zrušiť zajtrajšie predstavenie?
-Môžeš zrušiť všetky, -doplnil som ho a pri tej predstave som pocítil obrovské uvolnenie.
-Preskočilo ti?! No, dobre Peťko, vďaka za informáciu. Idem zavolať tomu simulantovi. Som zvedavý, ako mi to vysvetlí. Skôr ako zruším predstavenie, chcem od neho počuť nejakú skurvene dobrú výhovorku.
Keď prišli policajti, prvá vec, na ktorú sa ma pýtali, bolo, či som nebohého poznal.
-Ani nie, -priznal som sa. –Vlastne vôbec.
Venované Mantasovi.
