Nad posteľou stála moja mama. V rukách držala rifle, ktoré som si ráno o tretej vyvesil na balkón. Po diskotéke smrdeli, ako keby som makal v tabakovej továrni. Milujem, keď sa zobudím na takéto prosby, po ktorých zväčša nasleduje kázanie slova Božieho. Žiadne „Dobré ráno“, či „Zabavil si sa dobre?“, nič podobné.
- Fuj! Smrdia, ako keby si prišiel z tabakovej továrne. To ti nevadí? Celú noc dýchať ten dym? Keby si radšej išiel niekam na túru, alebo čo...
Hovorím. Fakt, milujem také rána. Bohatstvo, a už mám len týždeň prázdnin! Ale neva. Konečne po dvoch mesiacoch uvidím Eržiku. Jaj, Erzsébet s veľkými ceckami. Už sa neviem dočkať.
Tá diska celkovo stála za hovno. Dídžej púšťal presne tie isté sračky ako pred týždňom a baby boli rovnako vychechtané, keď sa na ne náhodou nalepil nejaký slizký ksich, čo mal vonku zaparkované fáro. Išiel som tam len kvôli tomu, že sa možno stretnem s Eržikou.
- Tá kozatá? Však tá je celé leto kdesi v Taliansku, - povedal mi jej spolužiak, keď som sa na ňu, akoby len tak, ledabolo, opýtal. Ty debil, si mohol aj skôr dať vedieť, pomyslel som si. Ušetril by som najmenej šesť kíl, čo som za celé leto dal na vstupné a pitivo.
Ale bola aj sranda v tú noc. Niekedy o jedenástej prišiel Dano, čo sa po večeroch hrá na skína. To sme hneď všetci vedeli, že bude mela. Chvíľu len tak popíjal pri bare aj so svojím o rok starším kumpánom, čo vyzeral ako Noga. Po dvoch pivách sa po maďarsky opýtal chalana, ktorý si prišiel objednať, že ako sa má.
- Nagyon jó, barátam, nagyon jó. - odpovedal mu ten a Dano na to, už po slovensky, že či mu bude lepšie, keď mu jednu prijebe, kurve maďarskej. Na to sa od najbližšieho stola zodvihli štyria chlapi a vykopali Dana aj jeho kámoša z podniku. Normálne ich kopali do zadku, ako ich vyprevádzali von. Dosť zábavné. Pred podnikom tí dvaja narazili na hluchého Stanka, bezdomovca, ktorý kedysi býval v našej bytovke. Neviem, ale asi im stál v ceste, lebo Dano mu uštedril jednu efektnú zidanovku a Stanko bol v sekunde vyvalený na chodníku. Fakt to funguje, fasa úder to je! Desať metrov odtiaľ sa zo zaparkovaného auta prizerali policajti. Jeden naveľa vystúpil a Danovi Molnárovi kamarátsky poradil, nech sa ide domov vyspať a nerobí cestou bordel.
- A ty zmizni do piče! To nemáš nič na robote, len sa tu povaľovať? – prihovoril sa tomu chudákovi na chodníku, ktorý sa s námahou pokúšal vstať. Nevyšlo mu to ani na tretí pokus.
V kuchyni som si napustil pohár vody, pozdravil malú ségru a išiel pre tie blbé rožky. Pri pošte som stretol hluchého Stanka. Som sa mu nevedel pozrieť do očí. Ani neviem prečo. Ja som mu predsa nič nespravil. Raňajkoval tam na lavičke aj so svojou partiou teplú desiatku, tak snáď ho to už tak nebolí.
Na obed som sa vybral na Kurinec. Ráno bola ešte kosa, ale o dvanástej už zase fajne pieklo.
- Zoberieš aj mňa? – opýtala sa ma moja sedemročná sestra, keď som si balil plavky a rožok so salámou.
- Už je chladno na kúpanie. Pôjdeme na plaváreň v nedeľu.
- Ale plaváreň je zavretá!
- Povedz mame, že do večera som doma.
Na kúpalisku boli všetci, ktorí tam chodili odkedy otvorili. Mišo, Gábor, Iveta, Zsuzsi a jej potetovaný zadok. Mišo bol na skútri, čo stál aspoň štyridsať litrov. Takže sa zase nekúpal, lebo sa bál, že mu ho ukradnú. Na hovno ti je potom, pomyslel som si vždy, keď nám aj s partiou vrčal v noci pred oknami. Na parkovisku pred Hypernovou si urobili okruh a merali, kto za aký čas ho urobí.
O tretej popoludní to už začínala byť nuda a plecia som mal opäť zhorené od slnka, ani neviem koľký krát v tomto roku. V tom sa na novučičkom skútri dovalila Eržika! Skôr, ako ma stihla zaregistrovať, pozdravila sa s Gáborom a niečo si hovorili po maďarsky. Ešte raz som si obzrel to žihadlo. Bohatstvo, ten stál aj viac ako štyridsať! Mondokovali si pri stánku aspoň štvrťhodinu a normálne som ju začal nenávidieť, že neprišla na pokec. To fakt milujem, keď sa niekto nejde vyrozprávať a ja rozumiem len igen a köszönöm. Keď konečne prišla ku mne, bol som už úplne bez nálady.
- Mám sa super. Ale už budem musieť ísť, - povedal som a nechal jej tam jeden vydarený sladko-kyslý úsmev.
- Ty si už doma? - privítala ma mama. Bolo niečo po štvrtej hodine.
- Ten Simsom u deda v Kokave ešte funguje? – spýtal som sa jej.
- To sa opýtaj otca. Ja som na ňom sedela naposledy, keď som bola tehotná.
- So mnou?!
- Nie, s tvojou sestrou. Nie je to tak dávno, neboj sa.
- A kde je oco?
- Už by mal byť doma. Ak nepríde do šiestej, skoč po neho do Skleníka.
Do ôsmej som sedel pri kofole a počúval žvásty o politike, ktoré foter s kolegami zapíjali borovičkou a pivom. Od nudy som pozoroval, ako kto pije.
Zistil som, že Maďari pijú ináč ako my. Oni pijú ako ženy. Pomaly a majú to presne odmerané. Koľko majú vypiť, aby odišli po svojich. Ak má podnik krčmárku, väčšinou pred odchodom urobia smerom k nej nejaké prázdne gesto. Na grcanie. Aj tie ich fúziky.
Slováci pijú na čas (rýchlejší je väčší chlap), do dna a často do záverečnej. To je tiež pekne na hovno. Najmä ak aj váš foter je Slovák.
Oco povedal, že Simson je ako nový a že keby náhodou nešiel, dedo mi s ním pomôže. Tak ďakujem.
- No čo synak, už máš nejakú kišasonku tam dole, čo chce vedieť čo máš medzi nohami, ha?
- Ááále, dedó. Mňa baby nezaujímajú.
- Presne. Nevšímaj si ich. Aj ten Bugár. Tvári sa ako svätý Peter a pritom mu ide len o naše role a podzemnú vodu! Taký istý je ako tí extrénisti v jeho strane.Bugár? Podzemná voda? Extrénisti? Nemyslel extrémisti? Bohatstvo, nemal som šajnu, o čom to dedo melie. Asi si ráno rupol viac slivky ako obvykle. Ešteže spojazdnil ten skúter.
Večer som poslal Eržike esemesku, či by sa nešla previezť po meste. Ty máš tiež skútra??? , odpísala a navrhla o siedmej pred gympľom.
Čakal som tam ako trkvas do pol ôsmej a po tej polhodine som ju už regulérne nenávidel. Za to, že mešká, za to, že si ma hneď nevšimla, keď sa vrátila z Talianska, aj za to, že je nádherná, ale nie moja.
Istotne po ceste stretla Gáborovu partiu a išli niekam fajčiť trávu.
Bolo trištvrte, keď sa dovalila. Bez prilby. Pešo.
- Naši ma nechceli pustiť, tak som ušla. Máš super retro skúter, fakt pekný, - povedala a nevedel som, či si robí srandu, alebo to má byť miesto ospravedlnenia.
- Uhm, díky. Ako bolo v Taliansku, užila si si to? - zadrapol som, ešte stále nabrúsený za to čakanie.
- Máriu, v živote nechytím do ruky zeleninu! Ani za milión.
- To ste celý čas jedli zeleninu?
- Jaj, ty hlupučký . Bola som tam s rodičmi zarábať, nie na dovolenke. Oberali sme zeleninu na farme.
-Ahá, - vyšlo zo mňa. Všetko bolo znovu o.k. – Tak si sadni za mňa, povozíme sa trochu.
Eržika sa ma pevne chytila okolo pása a ja som naštartoval. Ako sme sa pohli, trošku ju hodilo dozadu a potom naspäť dopredu a jej krásne balóny sa opreli o môj kostnatý chrbát. Aj cez bundu som cítil, ako jej bije srdce. Nádhera. Leto môže skončiť.
Poznámka:
Všetky postavy a deje v príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.
Pár rokov žijem na národnostne zmiešanom území. Po celý ten čas sa snažím odpozorovať, či naozaj existuje nejaký neprekonateľný rozpor medzi Slovákmi a Maďarmi, nejaký hmatateľný dôvod na vzájomnú nenávisť. Samozrejme, že neexistuje. Ak niekto niekedy predo mnou vyjadril svoj hnev na tých „druhých“, bola to vždy skrytá, potláčaná zlosť bez konkrétneho dôvodu a adresáta. Ako keď si chcete grgnúť, ale nie ste osamote a na verejnosti sa to nepatrí. Ale i napriek tomu, určitá obojstranná averzia medzi našimi národmi tu bude prítomná ešte najbližších sto rokov. Dôvody treba hľadať v dejinách, v nezodpovedných politikoch, v malichernostiach. Veľakrát nebudú žiadne dôvody. Nakoľko nenávisť, podobne ako láska nemajú logiku. Lásky sa nám nedostáva za zásluhy a nenávisť je len málokedy živená skutočnými krivdami.
Takže, čo sa náhle zmenilo, prečo tie transparenty na štadiónoch a škaredé písmo na tričku slečny z juhu? Je to ako s tým grgnutím. Niektorí mladí, „národne cítiaci“, neukojení násilníci vďaka účasti Slotovej strany vo vláde majú zrazu dojem, že už sa to môže. Grgnúť si, udrieť si, nahlas zanadávať.
Neobávam sa však, že by tých pár incidentov vypustilo džina z fľaše a my sa zrazu ocitneme pred rokom ´98. Navyše, Slováci gin nepijú, Slováci pijú lacný chlast, po ktorom je ťažká opica. Mali by sme sa preto báť, že nám z fľaše ujde tá opica a my si narobíme hanbu v celej Európe. Teraz je rad na politikoch (najmä tých vládnych), aby zakročili, zaujali jasná stanovisko. Čo urobia?
