Jana, viera, rulandské sivé a rodinné šedé

Stála tam pred regálom s pivom dobrú minútu a nevedela sa pre žiadne z nich rozhodnúť. Akoby som videl seba. Chvíľu som ju pozoroval. -Je celkom zábavná, pozri na ňu, povedal som priateľke, keď sme ju míňali. -To je Jana, odvetila Peťa. -Aká Jana? -Tá, od ktorej si chcel podpis.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Edvard Munch: Self-portrait with bottle of wine
Edvard Munch: Self-portrait with bottle of wine (zdroj: www.bc.edu)

Aha. Hneď som vedel, o koho sa jedná. Jana predcvičuje aerobik, blíži sa jej na štyridsiatku, ale telo má ako dvadsaťročná absolventka športového gymnázia. Keď mi ju Peťa prvýkrát ukázala na ulici a povedala koľko má rokov, zo srandy som poznamenal, že chcem jej autogram.
Neskôr, na jednej vernisáži, ma s ňou Peťa zoznámila a spomenula jej aj môj tajný zberateľský sen. Hanbil som sa trochu.
A pozdejšie som si v duchu nadával, že som ju o ten podpis naozaj nepožiadal. Také niečo sa tak často nevidí.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď si konečne vybrala tú správnu značku, zložila z regálu celý pack 10 plechoviek. Kopala to pred sebou smerom k pokladni, tak som jej s tým išiel pomôcť. Pokým sme čakali v rade, Peťa s Janou kecali. Ja som sa len prizeral a všimol som Janinu síce pekne hnedú, ale vráskami pokreslenú tvár. Normálne som stratil ilúzie. No z ich rozhovoru som mal pocit, že je to fajn baba.

Zaplatili sme a šli sme po topánky, čo som si kúpil k obleku. Odložili sme ju v obchode s ponožkami. Tá ich predavačka ma fakt pobavila, keď nám najprv ponúkla ponožky s citrusovou alebo tea tree arómou.
-Vydrží to päť praní, tvrdila bohorovne.
-Ponožky alebo vôňa?, opýtala sa so smiechom Peťa.

SkryťVypnúť reklamu

Pamätám si, ako som niekedy v tie dni (ešte dodnes do polnoci som 15 dní dobrovoľne nezamestnaný) opäť dostal jeden neviem odkiaľ prameniaci pocit, že to všetko zvládnem. Prácu, vzťahy, sny. Jednoducho život. Som ten typ, ktorý si z času na čas s radosťou zapochybuje. O svete, o sebe. Ale keď sa obzriem späť, poviem si: kuva chlape, nie si na tom až tak zle.

Ono to možno do istej miery súvisí aj s vierou. Ja som tak trochu kacír. Možno preto, že o všetko až príliš premýšľam. Raz (asi tak pred piatimi rokmi) som sa snažil s jedným kňazom rozobrať spoveď. Nešlo mi do hlavy, ako mi Boh odpúšťa skrze kňaza a mojich sedem otčenášov, hoci som sa ani neospravedlnil tomu, voči komu som bol hrubý, alebo som ho oklamal. Povedal som tomu kňazovi (kapucínsky mních, fakt milý pánko, dokonca mi bol vzdialená rodina), že je pre mňa dôležitejšie, aby mi odpustil môj blížny a keď sa pridá aj Boh, tak fajn. Ale nemám potrebu o tom vykladať každý piatok v kazateľnici.
-Ak pochybuješ o spovednej sviatosti, nemôžem ti dať rozhrešenie, oznámil mi páter Dávid. Nemal som mu to za zlé.

SkryťVypnúť reklamu

Viac ma o rok neskôr vytočil hriňovský dekan. Bolo to také mladé ucho a ja som mal tú smolu, že mal vtedy službu on. Išiel som na spoveď kvôli mame (človek robí takéto veci až do smrti), keďže mi vtedy zomrel otec. Rozprával som tomu dekanovi, že môj vzťah s fotrom nebol ani trochu ideálny, ale mal som ho rád. Sralo ma, že sme si v poslednej dobe fakt dobre rozumeli a začal som ho brať takého, aký bol, ale nestihol som mu to povedať. Ale ten kretén mi neustále opakoval:
-Povedz mi, ako si hrešil. Potrebujem počuť o tvojich hriechoch, inak ti nemám za čo dať rozhrešenie.
Je možné, že to povedal trochu inak, ale pamätám si, ako som zúril, že ma ten chlap vôbec nepočúva. Ani kúsok ho to nebralo, to moje rozprávanie a ja som mal práve vtedy silnú potrebu niekomu sa vyrozprávať. Tuším, že som sa ani neposnažil vymyslieť si nejaké priestupky voči svedomiu, Bohu, OSN a celému vesmíru, aby mi ten pako naložil za hrsť modlitieb, a nechal som ho tam samého uprostred spovede.
Raz som si do poznačil do notesa: Verím v Boha tak, ako on verí vo mňa. Dosť tvrdé, podotkla moja najlepšia kamoška. Život nie je o nič mäkší, pomyslím si dnes a veselo si nažívam ďalej, hoci si keď už päť rokov nesiem sám všetky svoje hriechy na chrbte. Omnia mea mécum portó.

SkryťVypnúť reklamu

Tak sme sa minulý piatok vybrali s priateľkou skolaudovať bratov prenajatý byt. Mal meniny (9.3. Branislav) a novú chladničku. Je to presne ten istý typ jednoizbového bytu z osemdesiatych rokov s kovovým obdĺžnikovým lavórom namiesto vane a kuchynskou linkou s nepriliehajúcimi dvierkami, aký obývam aj ja s Peťou. Mal som dobrú náladu, takže som mu to tam všetko vynachválil:
-Bratu, ty ma prekvapuješ! Máš podobný vkus ako ja – rovnaká linka, rovnaká vaňa, dokonca aj gumolit sa ti páči viac než plávajúca.

Dobre sme sa bavili a popíjali pri tom rulandské sivé, ročník 2003, ktorému som mu priniesol. Pane na nebi, to bolo víno! Chuťovo ani stavbou nič extra, ale ten účinok! Keď sme už odišli na zastávku, s prekvapením som zistil, že mám kľúče vo vrecku, hoci som si celý čas myslel, že sú u Peti v kabelke.
-Veď som ti ich pred piatimi minútami dala do ruky, oznámila mi.Ale ja som si to fakt nepamätal, normálne som mal okno! Také malé okienko do komory. Po štyroch deci vína!

Ten víkend sa u nás v Hriňovej stavila na návštevu mamina sestra z dolniakov. Dlho som ju nevidel a je to celkom veselá kopa, takže som bol celkom rád. Ale vždy keď sa stretnú moji ujovia a tetky z maminej strany, celá ich debata sa zvrhne na dedenie, peniaze a na podnikanie jedného ich brata, ktoré by všetci piati zvládli oveľa lepšie ako on. Na zvracanie.

Brat si zohnal prenájom, pretože sa už s mamou nemohli zniesť v jednom dome. Veľký dvojpodlažnom rodinný dom so záhradou, v ktorom sa ani jeden z nich necítil dostatočne príjemne, slobodne. Dosť ma to mrzí, ale myslím, že aj toto šedé obdobie bude pre nich na niečo dobré.

V nedeľu bola výročná omša za otca. Hosťujúci jezuitský kňaz mal takú dlhú kázeň, že po smrti Fidela ho spokojne môže zastúpiť. Hovoril o láske, konkrétne o štyroch druhoch lásky, lenže celé to poňal tak strašne akademicky, že to vôbec nemalo iskru. Bolo to, ako keby ste mali pred sebou skvostnú pečenú rybu, ale nejaký prekliaty prísediaci rybár by zrazu začal vykladať všetko čo o danom druhu ryby vie, vrátane počtu a odtieňa šupín, spôsobu rozmnožovania a toho jediného správneho spôsobu, ako takú rybu zjesť. Za ten čas by vaša ryba celkom vychladla, prípadne by vám ešte zabehla kosť.

Za to polstoročie, pokým kňaz rozoberal lásku na najmenšie súčiastky, spomenul som si na Braňove slová z piatku.
-Človeče, ja som sa minule pristihol, že keď som v kostole, myslím na tie najväčšie prasačiny.
Ja sa naopak v kostole dostanem do akejsi lampiónovej romantickej nálady a inak tomu nebolo ani teraz. Spomenul som si, ako som kedysi takmer dva roky chodil do kostola a vždy sa postavil vedľa jedného dievčaťa, ktoré sa mi neskutočne páčilo. Bol som do nej platonicky zaľúbený, ale nemal som dosť odvahy, aby som ju oslovil. Scenárov v hlave, ako na to, som mal približne stopäťdesiatdva, ale žiaden z nich sa nikdy nerealizoval. Neskôr sa ukázalo, že dotyčná je bratova spolužiačka na výške. A keďže Braňo bol vždy krajší, chytrejší, priebojnejší...
Nedávno som od tej baby dostal e-mail, že hoci to nezvykne robiť, tentoraz musela napísať. Vraj je prekvapená z toho ako a že vôbec píšem, najmä posledné veci sa jej páčili. A aby som neprestával, nech má čo čítať. Bohatstvo, pomyslel som si, ako som tam stál, v bočnej lodi chrámu. V kostole sa dejú len platonické veci, až človeku príde ľúto, prečo sa občas nezmenia v realitu.

Keď už sa ten jezuita úplne zamotával, ešte som si spomenul, ako sme boli na Vianoce na polnočnej omši. Práve keď sme si kľakali a kňaz povedal „blažení tí, ktorí sú pozvaní na hostinu baránkovu“, Peťa sa ma potichu opýtala:
-Ideme na hostinu? Myslela to vážne, lebo v mladosti ju každú nedeľu nevláčili po kostoloch a tak nevedela, že v skutočnosti sa na žiadnu hostinu nejde. Prišlo mi hrozne smiešne a bál som sa, že buď prepuknem v rehot, alebo si prdnem.

Tentoraz bola „hostina“ bez Petinho komentára, tak som aspoň ja niečo povedal, aby som nebol za strašne vážneho:
-Nezabudli na nás, pošepol som.
-Uhm. A bude sa podávať baran, povedala a ja som sa takmer zadusil, ako som potláčal smiech.

Život je občas potláčanie smiechu na smútočnom obrade.

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu