V to ráno som sa prebudil po dlhej dobe nie sám. Na duši atramentom noci vytetované jedenáste prikázanie, pre všetkých tých, ktorým prvých desať nestačí: život je príliš krátky na to, aby si robil niečo, čo nechceš. Už teraz vás počujem kázať zhnité pravdy o nutnosti žiť na úrovni, o nemožnosti byť forever young a tak ďalej, a podobne. No čo ak chcem len zostať navždy jin :-)? Áno, je mi to jasné, mladosť sa pominie skôr, ako tohtoročný sneh.
Svet je plný kontrastov. Starý otec pracoval niekoľko rokov v kameňolome a potom už len celý život na poli. Väčšinu z nás by jeho život zložil v päťdesiatke, môj starký má osemdesiatsedem. Nikdy som sa ho neopýtal, či jeho život, bol presne taký, aký si za mlada predstavoval. Piatok večer, dohralo rádio, rozoberáme politiku v spoločnosti jablčného muštu či protizápalovej hruškovice a mne tá otázka jednoducho nepríde na um. Radšej si vypočujem spomienky na novobanského lekárnika, ktorý ľudí, dopytujúcich sa po pijaviciach, posielal na daňový úrad.
- Jedného času na jarmoku sa bol stavil, že zje päť kilo cibule. A veru ju aj zjedol! Ale ešte v ten deň mu roztrhlo bachor a chlap zomrel.
Život je cesta (cigáň pred oknom znovu kričí „klišé!“) a my nie vždy vieme, kam vlastne vedie. Niekedy k vrecu cibule a takmer vždy do hrobu.
Každý deň ktosi tam hore zaleje ráno čerstvým mliekom až po okraj, človek si ani nevšimne, že tu zúri predvolebná kampaň. Postrehol niekto zúfalý nedostatok kandidátov pod tridsaťpäť? Ani si Igorom Timkom, ani bez neho nebudem pitvať čím to je, ale rovnako sa nehodlám dať hlas dedkom, ktorí už raz dostali šancu. Jedine v prípade, že by kandidoval ten môj. Ani jedno jabĺčko by nevyšlo nazmar!
Opäť na križovatke, opäť v zápale hľadanie práce. Čas posunúť sa ďalej, čas nesteká pomaly, ako ciferníky na Dalího obrazoch. Ten môj, gejzír túžby naplniť každú tisícinu sekundy niečím zmysluplným, mi kradne spánok a dvíha adrenalín. V robote makám na doraz, hoci už len dočasne, píšem aj keď spím, hovorím s ľuďmi, ktorých nepoznám, lebo i na nich záleží, strácam lásku a nachádzam pri tom priateľstvo, akého som si doteraz užíval len v miniatúrnych dávkach. Vďačný za každý deň, vďačný za každé slovo myslené úprimne.
- Klišé! – a znelo to už ako výstraha.
- Čo tam hľadáš? – opýtal som sa ho v obave, že narobí bordel všade naokolo.
- Che, že čo hľadám... Príbor!
- Tak to sme potom dvaja, - povedal som, keďže namiesto „príbor“ som počul „príbeh“. Chcel som mu ponúknuť trojdňový chlieb, ale prehltol som to. Nebudem otravovať s jedlom, ak nemám nôž ani poriadnu historku. Keď konečne prestal preberať tú zbierku ľudskej špiny, v jeho obrovskej tmavej ruke sa ocitol akýsi list. Cigáň k nemu privoňal ako k peniazom a usmial sa. Pri nohách sa mu zrazu objavil bezmenný pes.
- No tu si, Klišé, konečne. Bázmeg, kde sa stále túlaš, ha?
Niekto by povedal, že sme všetci traja vymyslení, ako včera tí chlapci v majami vajs. Rovnako kúl, ústa plné sprostých slov, neustále na ceste. Stratení v čase, v predstavách. Lenže raz do toho vhupneš a už to nejde vrátiť späť. Nešlo to včera, nepôjde zajtra, ba ani dnes nie, na sklonku jesene nula šesť.
