Do riti! „Poď sem ku mne do postele, chvíľu sa pojašiť“, opačovala ma Petuľa v ten deň, ale ja som videl tie ťažké mračná na oblohe a vedel, že nemám viac ako dve-tri hodiny na zmysluplný tréning. O hodinu neskôr som dostal šmyk na mokrej tráve, na mieste, kadiaľ som išiel už aspoň desaťkrát (ja viem, mohol som pribrzdiť, ale... , som nepribrzdil). Ešte som bol schopný odšlapať to naspäť domov, ale to bol zrejme posledný bike tejto sezóny. Nabudúce, po daždi či pred ním, zostanem v jašidielni, sľubujem.
Teraz, o druhej v noci, mozog vymyslí prvú možnosť ako sa dožiť rána: v hlave zostavujem personálne rebríčky všetkých mojich naj (-album, jedlo, kniha, film, mesto... ). Ale stále sa cítim unavený, ochrápaný, podvedený nocou a tak začnem a skončím pri najlepšom popovom albume: New Radicals – Maybe you´ve been brainwashed too. Ach, definitely...
Sadám si za stôl, jedným okom zaškúľim na hodiny nad dvermi. Keby som bol doma, visel by tam drevený krížik. Keby som bol doma, mama by moju nalomenú kosť kľúčovú vysvetlila ako znamenie, že by som po roku konečne mohol navštíviť kostol. No jasné! Bohabojnému človeku by sa to nestalo. Započúvam sa, či mi niekto neklope na dvere: Mr. Červeň, Hrušo alebo aspoň partička peniazmi sfetených Svedkov Jahodových. Nikde nikto, fajn.
Moje najobľúbenejšie haiku:
Sedí havran
na suchom konári
ako zima v chotári
Uvedomujem si, koľko času teraz budem mať. Môžem od základov preplánovať svoj život, môžem sa začať učiť kaligrafiu (ľavou rukou?), môžem sa len tak opiť dobrým vínom!
2:23 a začínam sumarizovať svoj život. Predposledné štádium zúfalstva, aj keď nehovorím, že som ten najneschopnejší chlapík na východnej pologuli. Našťastie, práve keď som pri kapitole päť, áno, áno, vtedy ako sme v škôlke simulovali, že spíme a pritom sme sledovali blonďavú vychošku Ľubu ako si prezlieka podprsenku, na konci tejto kapitoly som obdarený novým začiatkom v podobe nefalšovaných driemot. Zájdem si pre vankúš, položím ho na stôl, prisuniem stoličku a takto posediačky zaspím na tri hodiny. A natvrdo.
Ako tak vyspatý ráno zájdem k lekárovi, ale ten pako sa so mnou baví ako s dverami na novom Pegueote z výrobného pásu, ktorému len treba skontrolovať dvere. Skôr ako ho stihnem požiadať, že by som rád previazať, predpíše mi Indometacin 100, analgetikum v čapíkoch aplikovaných hádajte cez čo...
Dostávam mail, že mi samozrejme vrátia štartovné a želajú mi skoré uzdravenie bez trvalých následkov.
Už to môže byť len lepšie.
