O štvrť na osem odhádzame z bytu.
„Takú silnú pusu si mi už dávno nedal“, potešíš sa/ma na našom obvyklom mieste.
Keď prídeme k prechodu, poznamenáš „už sme dávno nevideli Peknú dievku“. (Tak si ju kedysi nazvala ty a odvtedy ju tak voláme. Pekná dievka, baba, ktorá síce nosí strojček na zuby, ale má takú peknučkú symetrickú tvár, že by jej fotografiu mohli uverejniť v obrázkovom slovníku pri hesle Prirodzená krása.)
Červený panáčik sa prizerá a ja si nenechám ujsť príležitosť:
„Nie? Mne sa zdá, že každý deň stretnem aspoň dve-tri pekné dievčatá“, dopoviem a schuti sa zasmejem až na druhú stranu cesty, odkiaľ nás pozorujú znudení študáci.
Nasledujúcich pár minút sa tak hračkársky zlostíš a nechceš sa držať za ruku, ale obaja v tej chvíli vieme, že tento deň bude fajn.
Aj keď: na obed som musel ísť predýchať jednu absurdnú debatu o ho..e s nadriadeným a predýchaval som až do tretej.
Po robote sme ešte každý mali hodinku čas a ja som sa chystal, že sa stretnem s Ježiškom.
„Ježiško? A to nejako skoro. Ale, vieš, že ja budem ňurať.“
„Nemáš šancu, baby“, ubezpečujem ťa.
Išli sme „skontrolvať“ nový supermarket a selekcia vín neprekvapila ani nesklamala. Kúpili sme však len rožky, mlieko a pri pokladni vytiahneš plán:
„Pozri, Bounty za dvanásť deväťdesiat, no nekúp to! Vieš čo? Zober jedno. Večer sa budeme milovať a dáme si potom, hm?“
V noci realizujeme tvoj plán a Jaen March na čétedva vzdychá na celú Indočínu.
Ráno ma pošteklíš mihalnicou.
