Samozrejme, že ženy hundrali.
- Nepovedz mi, že ideš do krčmy?! – zahriakla muža nejedna ešte len vo chvíli, keď sa manžel po večeri poškriabal na krku. Akože mu vyschlo a bolo by ho vypláchnuť.
- A čo? Je pápež katolík? Je. Chodil som do krčmy aj predtým? Chodil. Tak čuš! Za hodinu som doma, - zaznelo namiesto „ďakujem za večeru, miláčik.“ A žena čušala a čakala, lebo vedela, že je tam aj Ona.
Chlapi sedeli pri pive, pri pálenom. S odporným cigaretovým dychom sa jej každý prihováral a sľuboval hory-doly, len nech ešte chvíľu zostane a dá si s nimi za jeden. Ako pili, plánovali prerobiť svoje životy od podlahy až po strop. Hoci, aj keď natrundžení, vedeli, že tá ženská chodí i po iných krčmách a dáva si zaplatiť len pre tie ich sľuby. Ona verila, že aspoň zlomok z nich bude mať gule svoje sny realizovať.
Keď na druhý deň ráno vytriezveli, bez peňazí a s boľavou hlavou prechádzali mestom a videli ju za každým rohom, v každom výklade. Tí, čo si spomenuli, čo všetko jej v noci nasľubovali, opustili svoje manželky, deti, záľuby a išli sa prácou zodrať, pokým opäť nedovideli na neónovú budúcnosť , v ktorej už nechodia do krčmy, ale kúpu sa v šampanskom. Spolu s ňou. Niektorí si nespomenuli a pili ďalej. Už bez nej. A krčmár sa len potichu usmieval popod fúz a smeje sa doteraz.
Že či som ju videl, chytil za zadok? Bol som ešte krpec, keď prišla. Rozdávala nám mentolové žuvačky a sprisahanecky nám naznačila, že strieľa sa aj v rozprávkach, nie iba vo filmoch pre dospelákov. Vždy prišla s niečím novým. Matky žiarlili. Niektoré hovorili „nesmieš“, iné na to srali.
Potom som ju stretol na nejakej žúrke. Vyzerala stále dobre. Rajcovná, keď citovala Jacka Keroaca, s najnovšími Adidasmi na nohách a úvahami o skutočnej hodnote vzdelania. Bola trochu zhúlená, tak som ju bral s rezervou.
- Poď von, - pošepla mi v nestráženej chvíli a nežne sa mi pri tom do zahryzla ucha. Čo sa mi môže stať? hovoril som si a zbalil si veci. Bože! Trvalo to roky, ale ten trip stál za to! Európa, Amerika, Austrália, Ázia. Ešte teraz cítim jej jazyk, ako zápasí s mojím a potom mi povie:
- Prídem a odhryznem ti ho, ak na mňa zabudneš!
Vrátil som sa domov, kde ešte stále vyvoláva kontroverzné reakcie. Zvodná zovňajškom, inteligentná a krutá vo vnútri.
- Chceli ju zabiť, ale posrali to. Niekto ich pri tom videl, - referoval mi pred rokmi kamarát do telefónu. – Chvíľu bola úplne na sračky, musela prísť jej sestra.
- Sestra? Ona má sestru?
- Hej, hej, ale vôbec sa nepodobajú. A nie je s ňou žiadna zábava. V kuse niečo tára o Zodpovednosti, svedomí a oblieka sa ako právnička. Možno aj je právnička. Zákony a morálka sú jej obľúbená téma.
Zíde z očí, zíde z mysle. Zabudol som na ňu, hoci som cítil, že je na blízku. Pustil som ju z hlavy. Noviny občas priniesli správu o jej sestre, čo na mňa vždy zapôsobilo skľučujúco, pretože tá perfekcionistka úplne prebrala jej miesto.
A dnes?
Dnes som sa celý deň trápil nad svojou chybou v práci. Popri tom som márne hľadal východiská vo svojom aktuálnom vzťahu a pokračoval v celoživotnom programovaní môjho profesionálneho života. Nariadenia, usmernenia, štvrťročný plán. Bolesť hlavy (z počítača, z klientov) ako pravidelná spoločníčka mojich popoludní. Bytová otázka, citová otázka, vyššie úroky a čo dnes spravím na večeru? Život si mi sadol na ramená a cítim, že chalanisko trochu pribral.
Potom prišla šiesta hodina. Dal som si dole kravatu, prezliekol sa a vyšiel na ulicu zaliatu podvečerným slnkom. Námestie bolo ľudoprázdne, ale to svetlo z neba mi osvietilo ten zaprášený kút môjho mozgu, v ktorom som odložil myšlienku na ňu.
- Stále si tu, stále ťa mám, - povedal som si len tak pre seba a pred očami sa mi objavilo to jej exoticky znejúce meno: Sloboda.
Pre každého znamená niečo iné. Pre niekoho navždy nepochopená, pre iných nedosiahnuteľná. Nosím ju v hlave, odkedy k nám prišla, vtedy, na začiatku zimy. Na chvíľu som na ňu zabudol. Odhryzni mi jazyk aj penis, ak sa mi to ešte niekedy stane!
(Lebo všetko je to v hlave. Sme otrokmi vlastných i cudzích starostí, ale vždy pánmi svojho osudu.)
