40 je strašne veľa

(Voooldemooort.... alo homooora..... arachnia exhumeiiiii.........viiiiiiizli...)Prvé vrece naozaj vážilo deklarovaných 40 kíl. Statočne som ho odteperila na miesto určenia a hrdo som sa obrátila po ďalšie.(pozooor dementoriiii.... jaaau, to bolelo....)Pri desiatom som plne pochopila zmysel zemskej príťažlivosti a myslela som, že už nevstanem a naveky zostanem sedieť v tráve vedľa poloplnej palety v objatí s Harrym Poterom (čítaj Poťerom).Zatnem sa a ponosím všetkých dvadsať. Kto tomu vymyslel taký tvar? Pri posledných už ani neviem, ako ich uchopiť. Každé váži čosi okolo dvoch ton. Ale pracujem až do konca. Teším sa, že keď príde domov manžel, bude prekvapený, ako som to zvládla. A bude rád, že som mu ušetrila prácu.A bude vedieť, že nie som žiadna krehotinka.A všade ma bude vychvaľovať, aká som silná a šikovná."A prečo si si to nenaložila do fúrika?" zdvíha prekvapene obočie.Pozerám na neho trochu prihúplo a strašne naštvane. Na seba. (Do Azkabanu so mnou!!!)Chcem sa chytiť za hlavu, ale zisťujem, že nemám ruky. Teda, vidím ich, ale to je asi tak všetko.Ešte nikdy v živote som tak sladko nespala.Píšem nohami...