Silvia Sabová
Doma
V Londýne bolo na prelome rokov 93 a 94 minulého storočia naozaj nádherne.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
Zo spomienok
Silvia Sabová
O slniečkach
Pamätám si na svoje prvé pocity, keď som do tej veľkej budovy vstúpila prvýkrát. Cítila som sa ako hlavná hrdinka v hororovom filme, ktorej treba zakričať, aby tam nešla. Prítmie sa plazilo po ošarpaných stenách a vzduch bol cítiť plesňou a zatuchlinou. Bála som sa, že sa tie obrovské dvere za mnou z ničoho nič zabuchnú a ja zostanem navždy uväznená dnu. Mýlila som sa.
Silvia Sabová
Bláznov neokradneš
Stalo sa 1. septembra 1991. Možno mi niekto položí otázku, prečo toľko píšem o smrti. Nuž, vážení, lebo sa s ňou stretávam. A tieto stretnutia zanechávajú stopy. Bol september. Mesiac, ktorý bol pre mňa v tej dobe už sám o sebe trochu smutný. Znovu do školy, znovu dýchať sedem hodín denne kriedový prach, natlačení v drevených laviciach, sediac na nepohodlných drevených stoličkách, vtláčať do hláv nové a nové nezmysly, usilovať sa byť stále múdrejším... (Čo by som teraz dala za to, aby sa tie časy vrátili... no nič, vráťme sa k udalosti, ktorá na mne zanechala odtlačok svojej zablatenej topánky.)
Silvia Sabová
Anjel
Mala som priateľku. Bola o rok staršia ako ja a chodili sme do rovnakej školy. (Vyzerala ako anjel.) Adoptoval si ju starší pár, ktorý nemohol mať vlastné deti. (Adoptovali si anjela.) Domov sme mávali spoločnú cestu a tak sme chodievali skratkou popri trati, debatujúc o všetkom možnom z trochu inej stránky, ako spolužiaci kráčajúci v skupinke za nami. (Viedli sme také anjelské debaty.)
Silvia Sabová
Skok
Keď som mala asi dvanásť rokov sníval sa mi sen. Stále dookola ten istý prihlúply, nezmyselný sen. Sníval sa mi natoľko intenzívne, až sa mi niekedy cez deň zdalo, že je to skutočnosť. S pravidelným odporom som si večer líhala do postele
Silvia Sabová
Dedo
Muž so svojským zmyslom pre humor a večnou fľaškou páleného zašitou tak, aby ju babka nenašla, sú pre mňa navždy niečím neuveriteľným. Už len proces ich spoznávania sa bol viac než netradičný. Babka bola totiž prvou ženou, ktorú sa dedo pokúsil znásilniť ihneď po tom, ako ho prepustili z väzenia za rovnaký delikt. Krásne na tom je, že bola zároveň aj poslednou, pretože sa do seba pri procese znásilňovania zaľúbili. Babka mala sedemnásť rokov a žili spolu celých, viac či menej, spokojných päťdesiat rokov.
