Ani Oľga, ani Štefan

V prípravách na veľký deň, teda príchod prvorodeného syna, nakúpili moji rodičia všetko potrebné. Modrý kočík, modré dupačky, modré topánočky a babka dostala za úlohu upliesť teplú modrú čiapočku. Do kolónky ´meno´ dali Štefan po otcovi, dedovi a pradedovi. Do druhej napísali, pretože niečo tam napísať museli, Oľga. A potom intenzívne trénovali: Števko, Pišta, Pipko.V deň, keď som sa pomaly, ale isto začala pýtať na svet, otec sľúbil, že to so zapíjaním nepreženie a odviezol mamu s modrou taškou do pôrodnice.Keď mama zbadala, že sa medzi mojimi tlstučkými stehienkami (pri narodení moja maličkosť vážila 4,5 kila) nenachádza očakávaný kúsok, v tom úžase mi dala meno Silvia. Otec si po vytriezvení musel zvykať, že má doma namiesto syna mňa. Nakoniec mu nič iné neostalo.A tak, keď sa narodila sestra, už iba rezignovane mykol plecami....Krstné meno pre môjho syna som zvolila Štefan. Otec bol rád, svokor (tiež Štefan) bol rád, aj dedko a pradedko by boli radi. Môj otec síce syna nemal, ale teraz má dvoch vnukov a jeho priateľka má tiež dva kusy chlapcov. Keď sa všetci zídu, tvrdí, že dievčatá sú lepšie.A mne dodnes pristane modrá farba...