Emócie

(Ty ma už nemiluješ... Ale hej... Tak mi to povedz... A načo prosím ťa? ... Pretože to chcem počuť... Keby som ťa nemiloval, tak by som s tebou nebol.)Aký jednoduchý logický záver mužského myslenia. Ale nie pre jeho manželku. (Keby si mi neprala ponožky a nepiekla také božské koláče, nebol by som s tebou.)Rozprávam mu...(Ako si to prežívame každá po svojom, ale vždy s podobným priebehom. Ako môže rozkolísať vratkú loďku našej rovnováhy smrť niekoho blízkeho, nenaplnený osobný alebo profesijný život, finančné ťažkosti, odchod detí z domu...Že aj samotné manželstvo môže byť príčinou úzkosti. Pocitom izolácie. Domácimi povinnosťami, ktoré sa časom zmenia na nezaujímavé a jednotvárne.Či už sa rozhodneme uspieť na základe svojich snov alebo pracujeme, aby sme uživili seba a rodinu, nevieme docieliť úplnu kontrolu nad svetom, ktorý nás obklopuje a to nás trápi.Že mnohé z nás majú pocit menejcennosti a cítia sa neschopné, až kým nás niekto milovaný nepresvedčí o opaku.Že jednou z najväčších príčin nášho smútku je rozpor medzi tým, čo očakávame a dosiahneme, medzi predstavou a realitou, medzi nádejami a skutočnosťou.Že potrebujeme počuť láskyplné slová, aby sa naše loďky udržali v stabilnej polohe. Že potrebujeme cítiť oporu a poľutovanie. Že nám vôbec neprekáža opakovať stokrát tie isté frázy. Že sme jednoducho iné. Emotívnejšie.Keď sa trápite vy, my sa trápime viac. Keď vy ste smutní, my plačeme dvakrát toľko. Niekedy tým najhorším plačom. Plačom bez sĺz, ktorý bolí.A práve preto nás milujete.)A že musíte dávať pozor, aby sa v dôsledku našich nenaplených predstáv nestala z ´jarnej depky´ naozajstná depresia...Za jednoduché slová:"Ľúbim ťa..."...Keď som telefón zdvihla druhýkrát, priložila som si ho k druhému uchu, aby som docielila farebnú rovnováhu. Spiacu ju zakryl dekou, vysypal smeti a pripravil večeru. Zrejme sa jej počas spánku zhmotnil sen.Ako málo nám niekedy stačí...