Keď ticho prekáža

..."Chlapci, prosím, mohli by ste na chvíľku stíchnuť?" Nemohli. "Ideme vooon...." Dobre teda, aspoň sa budem môcť sústrediť. "Choďte, tatinko strihá jablone. Môžete mu odnášať halúzky na jednu kopu."Po menšej roztržke, kto prejde dverami prvý, sa ako veľká voda vyliali na dvor.Ponáram sa do práce."Mamiiii, horí stolička..."Bežím na dvor, hasím stoličku. Spoza rohu na mňa vykúka synátor."To sa samé zapálilo."Pozerám na zhorené vrecko dreveného uhlia, ohňom ošľahnutý pavinič a prázdnu fľašu s podpaľačom."Ja viem, že to samé."Syn sa osmelí a prichádza ku mne s výrazom ´ako sa to len mohlo stať?´."A čím sa to zapálilo?" pýtam sa. Teraz už frajersky postáva s rukami vo vreckách."Týmto," vytiahne z vrecka zápaľkovú krabičku."A to si kde zobral?""V pivnici," pozrie na mňa žalostne. Je mu jasné, že som ho dostala.Vysvetľujem teda mladšiemu synovi nebezpečenstvo ohňa, čo všetko sa mu mohlo stať, o dobrom sluhovi a zlom pánovi, keď začujem krik toho strašieho. Niekedy mám pocit, že ich je aspoň desať a nielen dvaja."Auuuu, zastrihol som si do prsta," ukazuje mi červený palec. Bežím pre náplasť, ranu umývam, striekam na ňu Septonex."Nemal si náhodou zbierať halúzky?""Tatinko mi dovolil."Škaredo pozriem na manžela."Si sa zbláznil? Kubo nám pred chvíľou takmer podpálil dom. Mal by si im niečo povedať.""Nechaj ich, sú to chlapci. Niečo robiť musia. Aj ja som bol taký.""No, pozri, čo z teba vyrástlo." "Dobrý človek," zazubí sa na mňa.Nahnevane odpochodujem dnu. Nechcem vidieť, ako sa zmrzačia. Zvonku sem dolieha veselý krik, nuž zatváram okno....Moje deti sú už tretí deň choré. Celé dni ležia ticho na gauči, pozerajú rozprávky a vstanú len prípade záchodovej potreby. Nehádajú sa, nebijú, nikto nekričí ´mamiiii´.Mami je som z toho celá bez seba, nervózne chodí po mĺkvom dome a hľadá tlačítko TU ZAPNI...