Na klobúku posadená

"A vieš, že by som tam ešte išla?"Nestíham sa čudovať, čo moje oči vidia a moje uši počujú. Vyzerá, vzhľadom na svojich krásnych osemdesiat, na ešte krajších šesťdesiat. Usmieva sa, nalieva nám, pobehuje, šteboce po celej kuchyni, preventívne prekrmuje deti čokoládou a stále akože nič sa nestalo."Bála som sa o teba," vravím jej.Teraz chvíľku pre zmenu ona vyzerá, že nevie o čom hovorím a vzápätí spustí ďaľší príval slov, zážitkov a nezabudne ani na siahodlhý zoznam nových kamarátok, z ktorých najmladšia má 25 (!) rokov. Ukazuje mi pozdravy, ktoré dostala na pamiatku od takmer celého personálu. ´Aby ste ma vždy tak dobre pobavili Vašimi vtipmi a príhodami´, čítam na jednom z nich."Kúpili sme si motorku," prezrádzam, ani sama neviem prečo."Veľkú?""Veľkú.""A jak ti ide klopení do zátačky? Lebo ja ket som sa s dedom vozila, ani za ten svet som sa nevedela klopit dolava," počujem z jej úst a mám taký stále silnejší pocit, že sa mi to všetko iba sníva. Zamávam rukou, aby som ten pocit odohnala."Ty si sa vozila na motorke? Prečo si mi to nikdy nepovedala?""A načo, ket ty si sa furt vozila len v aute? Šak o motorkách sa dá len s motorkármi," usmieva sa od ucha k uchu a ja v tej chvíli chytám podozrenie, že je toho asi ešte veľmi veľa, čo o nej neviem."Keby si mi to povedala, nebola by som to pred tebou tajila. Ja som vždy chcela motorku. Možno by som si svoje želanie splnila aj skôr, len som sa bála, že sa budeš báť." No táto veta mi fakt vyšla. Cítim sa ako úplny blb."Keby želania boli kone, žebráci by sa vozili na vozoch," neodpustí si na moje múdro babka zakontrovať tým svojím, ktorého zmysel je úplne jasný iba jej.Odchádzame, ja sa obzerám, akoby som práve spoznala nového človeka (a v podstate aj áno) a mám dojem, že som si práve sadla na klobúk...