Nie je to vždy ľahšie

Presne o dva roky aj deväť mesiacov sedím v kuchyni s hodinkami v ruke a počítam intervaly medzi sťahmi. Manžel je práve zakopaný v jame na vodovodnú šachtu, a tak som pevne rozhodnutá počkať na desaťminútovú pravidelnosť. Je september, vonku znovu krásne svieti slniečko a ja sa teším. Príde ma pozrieť suseda i rečie: "Ježíšimária, friško sa pobal, šak čo ty nevíš, že druhé ide lahší?"To som teda nevedela. Pobalená som, tak idem k bráne, kde už suseda intenzívne kričí na manžela, že "Friško, friško, friško, do porodnice je to dvacat kilometrov!" Nasadám do auta a všetci ľudia, ktorí sú na ulici mi želajú veľa zdaru a poháňajú manžela, čím mi zrýchľujú sťahy nielen maternice, ale celého tela.Cestou upozorňujem svojho milovaného, čo má spraviť v prípade, že mu začnem rodiť v aute, aby sa v žiadnom prípade nepokúšal strihať pupočnú šnúru, a že ešte vyjde placenta. Povzbudený mojimi slovami šliape na plyn a absolútne neprispôsobuje jazdu stavu a povahe vozovky, tobôž dopravným predpisom.Dorazili sme o druhej hodine popoludní a manžel ma vybozkával s oznámením, že si jednu, dve zapáli a pôjde sa na drobca pozrieť. Po prvých troch hodinách to vzdal.Niekde sa stala chyba. Slnko predsa svietilo rovnako a plodová voda mi odtiekla rovnakým násilným spôsobom. Ja som ležala na "vzdychárni", intenzívne som si užívala význam tohto pomenovania nemocničnej miestnosti a snívala som o nejakom brutálnom zubárovi, ktorý by mi vytrhal všetky stoličky.Večer o deviatej mi oznámili, že moje dieťa má málo kyslíka a nízku hladinu cukru. Preložili ma do inej miestnosti na (podľa mňa) nie posteľ, ale stôl, do oboch rúk mi zaviedli infúzie, do nosa mi pustili kyslík, nakázali zhlboka dýchať, v pokoji ležať a nechali ma sledovať obrovské hodiny na stene. Nikdy, ale naozaj nikdy, nešli hodiny tak p-o-m-a-l-y.Keď o pol piatej ráno prišiel anesteziológ s otázkami o výkonnosti a sile môjho srdca, bolo mi jasné, že sa niekde v zákulisí pripravuje cisársky rez. Len do mňa režte, koľko chcete, mne je už všetko jedno. Nevládzem. Som hladná a smädná. Prečo sa nemôžem najesť? Aspoň trochu vody, prosím. Nakoniec som sa cisárskemu rezu vyhla. Možno sa moje dieťa zľaklo, ale rozhodlo sa opustiť bezpečie môjho tela a pozrieť sa, ako vyzerám. Položili ma na pôrodný stôl a vyhrali nado mnou súboj o sedenie, takže som tlačila do kopca. "Máte syna." Úprimne, veľmi som naňho nevidela. Priniesli mi raňajky, ktoré som odmietla. Netúžila som po ničom inom, ako si ľahnúť a pritúliť si k sebe malé voňavé telíčko, ktoré ma tak potrápilo.