Pamäť

Mamička, on nepočúva. Šesťkrát som ho vyzvala, aby priniesol zošit, až som začala mať strach, že trpí nejakou sluchovou poruchou. Na výzvu prestávka reagoval okamžite. Strach ma prešiel. (Aj mňa...) Mala som už takého žiaka, trvalo to až po štvrtú triedu. (Strašne sa teším na svetlú budúcnosť...)Neviem, čo sme robili. Už som zabudol.Na obed sme mali zeleninovú polievku a potom mäsko s knedľou. Mňam!Čo máme na večeru?Langoše a šošovicovú polievku. Mňam...Uvedomujúc si riziko prirovnávania k staršiemu súrodencovi, prirovnávam k staršiemu súrodencovi.Citujem: "A to by vám jeden taký nestačil?"Tak čo ste dnes vlastne robili?Bóóóže, bodkovali sme papier a kreslili slimákov.Myslíš takto?Asi. Už neviem.A išlo ti to?Asi áno.(A just nekúpim.)Jááááj a v školskom klube (chvíľu mi trvá, kým si toto pomenovanie zaradím - za mojich čias to bola družina) majú Úžasňákovské hračky. (Tie nekúpim tiež.)Tak sa mi úspešne podarilo zaradiť aj druhého potomka do výchovno-vzdelávacieho procesu, školou zvanom.Bola som aj ja taká? Neviem, nepamätám si. Zabudla som...Odchádza kamsi za svojimi vlastnými prioritami.Moje mihalnice mu v údive mávajú na pozdrav.