Poznatky

Po úspešne vykonanej práci vychádzam zo záchodu. Niekedy si tam posedím dlhšie, aj keď nemusím a hrám na telefóne Solitaire. Mám na to svoje dôvody. Táto najmenšia miestnosť v dome je jediným miestom, kde okolo mňa neposkakujú malí ľudia a zároveň si hraním kariet cvičím logické myslenie, čo fakt potrebujem. Má to len jeden háčik. Nech idem v ktorúkoľvek dennú hodinu, vždy tam zrazu potrebujú ísť všetci. Takže tieto moje posedenia sú pre mňa vzácne chvílky. Prirovnala by som to k šafránu, ale asi by to bolo v kombinácii so záchodom príliš trúfalé.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Takže vycházdzam plná radosti nad vyhranou partičkou a celými desiatmi minútami vlastnej sebaobrody, skôr sa vznášam ako kráčam, keď zrazu za dverami vletím do syna. Neviem, ako dlho tam už stojí. Rozmýšľam, prečo nezaklopal, že potrebuje a chcem sa ho to aj spýtať, ale predbehne ma:"Mamička, preto sa tomu hovorí šuška, lebo to šuští?" Prehltnem. Otázka položená úplne nevinným tónom, syn na mňa hádže psie oči, ako to dokážu len päťročné deti. Odkiaľ toto má? Poviem mu, ako sa tomu hovorí? Treba myslieť rýchlo a ja práve nie som v tom stave. Hľadám spásonosnú myšlienku, aby mu to nezačalo byť podozrivé. Len stojí, je mi jasné, že ma nepustí, kým neodpoviem na výsledok jeho prazvláštnych myšlienkových pochodov. Ale čo, aj na Ježiška ešte verí."Zlatko, veď šuška rastie na ihličnatom strome a veveričky z nej papajú semienka."Trochu neveriacky sa na mňa zahľadí, vidno, že premýšľa, zapája všetky svoje poznatky, zistenia a osobný výskum. Nakoniec sa usmeje krásnym širokým úsmevom i rečie:"Aha, tak preto sa tomu hovorí aj veverička!"Tak toto ma na prírodovede neučili.