Preventívne

"Mami, nechaj, ja sám", zatvára mi pred nosom dvere. Nechávam ho byť samostatným zodpovedným jedincom."Musíš to umyť," podáva mi, pôvodne vydezinfikovano-čistú fľaštičku, z ktorej sa prelieva cez okraj. Nazriem do záchoda a už aj bežím s handrou, utieram tú spúšť a ponad plece mu priateľsky radím: "Umy si poriadne aj ruky a to pyžamo hoď rovno do práčky." ..."Máte aj moč?""Mám," hrdo vyťahujem fľaštičku, ktorú som dozdobila nálepkou s menom a rokom narodenia. A zabalila do dvoch vrstiev mikroténu. Pre istotu."Tak sa teraz pekne postav tak, ako stojíš normálne." A už vidím svoje gény, môj syn stojí asi tak normálne, ako ja pred objektívom fotoaparátu, keď mi niekto povie, aby som sa tvárila prirodzene.Stojí v absolútnom telesnom i duševnom kŕči, poslúcha na povely predpaž, upaž, zdá sa mi, že by poslúchol aj sadni, ľahni, Rolko prines. Aportuje."Má vychýlenú panvu. Vidíte?", pozerá na mňa pani v bielom plášti a názorne prstom ukazuje."Mne sa zdá celý nejaký vychýlený," snažím sa ju upozorniť na fakt, že prirodzene stojace dieťa vyzerá inak."Pôjdete s ním na rehabilatačné a tam vám povedia, ako ďalej. Nie je to skoliózia, ale pre istotu."Syn sa uvoľňuje, sprirodzeňuje, telo sa mu vyrovnáva, ale niet cesty späť, budeme nosiť vložku do topánky, aby sme sa vyrovnali. Tak trochu sa pri tej predstave nakláňam do strany."Asi to zachladí, mám studené ruky," oznámi mu s úsmevom, zatiaľ čo môj syn sa celý prepadáva pred tým upozornením a jeho telo akoby sa najradšej stratilo zo stola, na ktorom leží do pol pása nahý a tie strašne studené ruky sa približujú k citlivej oblasti jeho pupka. Sykne, ale ani nemukne a potom si už tie ruky ukradnú trošku z jeho tepla, všetko dôkladne preskúmajú. Z ničoho nič jedna zablúdi k modrým slipom s nápisom Be happy! a už mu sťahuje predkožku, čo má za následok prudké posadenie sa môjho potomka a slzy v očiach. (Hanblivosť nemá po mne - vypestoval si ju sám.)"Budete musieť na urológiu. Nejde celkom dolu," vysvetľuje.Syn chápe o čom hovorí a slzy sa vyberajú na cestičku po lícach. Nakoľko ide rovno zo školy (a hlavne školského dvora), zostávajú mu na nich cestičky, čo by mi za iných okolností pripadalo komické. Vyzerá, akoby sa stratil v lese a dlho v ňom blúdil, aby sa nakoniec dozvedel, že po tom, ako sa ráno úspešne vyhol močeniu pred vlastnou mamou, čaká ho návšteva u niekoho úplne cudzieho, kto ho tam rovno schmatne."Má na krku nejakú hrčku. Neviem, či je to už puberta, zdá sa mi to skoro. Štítna žľaza to nie je, ale pre istotu...", vypisuje ďalšie poverenie, vysvetľuje ďalšie miesto, lekára, ako tam trafiť."Má ju tam od narodenia," hovorím. Klasifikovali to ako neškodný výrastok."Nemá to v karte," prehlási po chvíľke listovania."Asi to tam zabudli napísať." Alebo sa to možno v rámci sťahovania niekde v mašinérii stratilo, čo je, podľa mňa pravdepodobnejšia možnosť."Tak s ním teda choďte ešte raz, nech tu máme od toho papier."Rezignujem. Pri čítaní písmen z diaľky zisťujem, že nestíham čítať spolu so synom a tam, kde on vidí písmenko A, ja ledva rozoznávam čosi ako O s kvetinkou v útrobách. Čaká nas ťažký týždeň, plný nepríjemných vyšetrení. Myslím, že by som si mohla pri tom všetkom odbehnúť k očnému.A možno mi nájde aj niečo iné...