Ranná káva

Drobná štyridsiatnička, inokedy vyzerajúca k svetu, teraz s červeným nosom, nevie zastaviť príval slov. Vydávala sa v sedemnástich, má dve dospelé deti, býva u rodičov a donekonečna sama sebe opakuje, že miluje svojho manžela.Videla som ho v akcii. Niet jediného ženského zadku, ktorý by ho nezaujal a jeho ruka každých desať minút spočinie na inom nežnom pleci. Leje do seba jednu borovičku za druhou a zapíja ich pivom. Robí to tak každý večer, zatiaľ čo jeho polovička čaká. Keď sa vráti nadránom z krčmy, čaká na neho s teplou večerou a líha si, až keď ju zje a ona poumýva riad."Prečo ho nepošleš kadeľahšie?" opakujem otázku. Nezdá sa, že by ma počúvala. Káva už nemôže byť viacej zamiešaná a tak teraz prešla k obhrýzaniu lyžičky.Verí, že sa všetko zmení, len treba vydržať. Nemá prácu, stará sa o rodičov a dospelé deti, ktoré by sa o seba vedeli postarať aj samé. Aspoň niekedy.Manžel jej peniaze nedáva, veď ako by mohol, keď všetky končia v krčmovej pokladni. No ona stále žije a dýcha iba preňho.Sem tam zabehne ku mne alebo k inej duši, ochotnej vypočuť si ju. Nechce pomocnú ruku, ktoré by ju zdvihla a posunula na cestu. Na nič nečaká, nič nehľadá, čaká."Poď dnes so mnou na kozmetiku," skúšam. Ja, ktorá som tam bola iba dvakrát v živote. Chcem spraviť niečo, aby aspoň trochu začala žiť svoj vlastný život. Pretrhnúť to nezmyselné puto, v ktorom sa utápa a stráca.Nervózne pozrie na hodinky a dvíha sa na odchod. Musí toho ešte veľa spraviť.Možno dnes príde z práce skôr...Pozerám za ňou a trasiem sa od hnevu a bezmocnosti.Koľko je takých žien?(A v šálke na stole sa dookola točí studená káva...)