Rozliate mlieko

...Babku z maminej strany som vídala zriedka. Bývala ďaleko a keď mama ešte žila, tak sme za ňou nechodili skoro vôbec. Netuším prečo. V dospelosti som sa za ňou vybrala na výlet nanajvýš dvakrát do roka. Návšteva vždy prebehla na oficiálnej úrovni, začali sme ´čomášnové´ konverzáciou a skončili niekde medzi počasím a intenzívnym miešaním čaju.Nevedeli sme, čo si máme povedať.(Áno zomrela. Som si na teba spomenula, že by si to mala vedieť. Bude aj pozostalosť, sa budeš musieť dostaviť.)Pocit nereálnej reality....Stretla som tváre, ktoré som dávno nevidela."Prečo, ste mi nezavolali?""Ale, veď Hana ti volala.""Prečo ste mi nezavolali skôr, aby som mohla prísť aspoň na pohreb?"Krásna výzdoba stien, hodná povšimnutia.(Nuž, človek je tvor zábudlivý. A zbehlo sa to veľmi rýchlo.)Stretli sme sa na dedičskom konaní po zosnulej, narodenej v Rumunsku...."Kde?""V Rumunsku."(Ty si to nevedela? Celú tú dobu ti to nikto nepovedal?)Nikto mi nepovedal ani to, že náhle zomrela. Nikto nespomenul, že v stredu bude deň kvetov a vencov a sĺz....Zriekam sa dedičstva v prospech jej detí. Mojich strýkov a tiet. Nech sa podelia. Básnika uviazali na reťaz....Zrazu ma napadá toľko otázok, ktoré som jej mohla položiť, toľko vecí, ktoré som jej mohla povedať. Svet je sfarbený do bezfarebna.S myšlienkami, zbalenými do cestovného kufríka, prichádzam k miestu, kde oči nevidia, ústa nevravia, uši ohluchli, srdce necíti. Kľakám si a kladiem spotenú dlaň na studenú mramorovú dosku.Hovorím potichu, skôr len šepkám...