Skrátka

Syn dostal za samé jednotky rezeň v sezamovej strúhanke obaľovaný a bol spokojný. Za vysypanie smetí chcel nové auto na diaľkové ovládanie.Druhá časť môjho potomstva, ktorá je o poznanie prítulnejšia (a tým pádom aj viacej využívajúcejšia citovú prevahu), sa po konzumáciii oslavného rezňa s vyčítavým pohľadom (a vlastne celkovým postojom) spýtal, prečo nekúpim to auto a prečo sa on, neboráčik, nemôže pohrať s novým jazdítkom iba preto, že jeho starší pokrvný brat odmietol vysypať smeti."Tak ich vysyp ty.""A kúpiš to auto?""Nie.""Ale Rolkovi si šniclu urobila."...(Som dnes nejaký nerozhodný alebo žeby nie?)"Prečo si mi neoprala sveter?""Nevedela som, že je špinavý.""Bol na zemi, tak asi bol špinavý, nie?""Kde mám tričko?""Oprala som ho, lebo si ho nechal na koberci.""Veď bolo ešte čisté."(Preventívne nemenujem, kto bol toto, pretože ohovárať vlastného manžela sa nepatrí.)...Niekedy nemám slov. Len tak stojím a nechávam si v hlave znieť krásne ticho.A niekedy iba tak žmurkám. Intenzívne. A čudujem sa. Tiež intenzívne.Opravujem, môj život s mužmi (akejkoľvek vekovej a váhovej kaktegórie) je plný tých najneočakávanejších reakcií.Bez nich by bol môj život úplne nudný.Asi by som im za to mala kúpiť plnú náruč kvetov...