Stanica nádej

Ty, ktorá si mi piekla tú najlepšiu štrúdľu na svete.Ty, ktorý si ma nechal vyhrať v Človeče.( Kto ma dnes zatají, keď vyvediem niečo zlé? Kto mi poradí, kto sa ma zastane?)Pri mojich otázkach sa mi dostáva vyhýbavých odpovedí, v telefóne znejú vaše hlasy normálne. Napriek tomu si, babi, zatvorená na psychiatrii už tretí týždeň a dvere sa ti neotvárajú.Napriek tomu ťa, Milan, čaká štvrtá operácia a štvrtá chemoterapia. (A nie, a nie, a nie! Nie je na tom absolútne, ale a-b-s-o-l-ú-t-n-e, nič normálne. Žiadne, to sa stáva. Úplne vedome popieram túto súčasť života. A dupem pritom od hnevu do zeme.)Odcestovali ste mi takmer naraz. Ste prepojení nitkou vzťahu matka a syn.A ja sa pristihnem, ako rozprávam priateľke, že na pohreb nepôjdem, pretože si vás chcem oboch pamätať veselých, plných optimizmu a hlavne živých. A potom sa hanbím sama pred sebou, že som vás už pochovala, ryjem písmená plné lásky na neexistujúci pomník, dotýkam sa chladného mramoru, pokladám kvety a plačem.Svet sa môže prestať krútiť a bude navždy deň.Vietor predsa môže prestať fúkať a vlak plný dažďových mrakov zostane v stanici, na ktorej budem stáť a čakať na váš príchod. Spolu sa vrátime a potom môže pršať. Nech padajú aj krúpy. Nech hrmí a blýska sa, ja chcem cestovať s vami.(A nech z neba padajú aj vagóny plné ďaľších ľudí, ktorí zistili, že neexistuje rovná cesta a zostali stáť niekde na križovatke, kde stále svieti červená.)Pretože dvaja je príliš.Práve vy dvaja ste príliš.Hlavne, keď ja som stále tu...(A ešte stále som nevyrástla do takej výšky, kde by som vás už nepotrebovala.)