Bláznivá

Bola stará. Sedávala na priedomí v hojdacom kresle s deravou dekou na roztrasených kolenách, sivé vlasy ledabolo uviazané ružovou mašľou, ktorá sa k nej vôbec nehodila. Chodila veľmi pomaly. Opatrne kládla nohu pred nohu, akoby stále niečo hľadala. Prvý druh jej zomrel na infarkt, druhého zrazilo auto, tretieho skolila akási neznáma choroba, štvrtý záhadne zmizol (ušiel?) a piaty spáchal samovraždu. Dve deti jej zomreli na tuberkulózu, tretie vypadlo (nešťastnou náhodou) z kolísky ešte ako nemluvňa. Prežila dve vojny, štyri pokusy o samovraždu, nekonečné množstvo pohrebov, tri autohavárie (z toho dve ťažké), zvyšovanie cien, chlieb na prídel, nekonečné suchá a vraždiace záplavy. Povrávalo sa o nej, že je bláznivá. A bola to pravda. Bola stará a bláznivá. Ľudia sa jej báli. Vraveli, že zabila päť mužov a tri deti. Vykrikovala, že to nie je pravda. Vykrikovala tak dlho, až jej hlas prešiel do sipľavého škrípania (k ničomu inému sa to nedalo prirovnať). A potom začala spievať. Nikto tú melódiu nepoznal a slovám nebolo rozumieť. Ľudia zatvárali okná a zapchávali si uši. Raz vstala zo svojho hojdacieho kresla, prešla do záhrady a natrhala kvety. Potom zomrela... Dvadsať rokov nemal nikto odvahu vojsť do domu ženy, ktorú pochovali len tak narýchlo(Panebože, len nech teraz nezačne spievať)bez kňaza a na je hrob položili (hodili) kvety, ktoré si sama odtrhla. Namiesto pokoja jej zaželali večné prekliatie a čo najrýchlejšie na ňu zabudli. Za tých dvadsať rokov sa toho veľa zmenilo, veľa domov zbúrali alebo prestavali, ale jej dom stále stojí na svojom mieste so starým hojdacím kreslom na priedomí a s ružovou mašľou na toaletnom stole. Na jej hrob ľudia pľujú a keď odídu, počujú sipľavé škrípanie a modlia sa, nech je to(Panebože, len nech teraz nezačne spievať)vietor. Niekedy, keď ležia doma v posteli, zdá sa im, že počujú pomalé(chodila veľmi pomaly)kroky. A vtedy si pomyslia, že možno nebola až taká zlá...