JED

1."Zomrie.""Čože?""Zomrie.""Kto?""To ešte neviem."Pozeral som na ňu napoly ustráchane, napoly neveriacky. Kto má zomrieť? Môj sused? Môj pes? Môj šéf? Kto? A čo je vôbec toto za iracionálny rozhovor?"Ako to, že nevieš? Hovoríš samé hlúposti a len pozeráš do tej svojej sklenenej guľe ako choromyseľná!""Povedala som, že niekto zomrie a tak to aj bude. Osud nechce prezradiť kto. Ale bude ti veľmi blízky.""Žartuješ?!""Moria nikdy nežartuje!" povedala urazene a zapálila si cigaretu.(Kto tu fajčil? Kto?)"Tak mi aspoň povedz... Hej počkaj ešte! Počkaj!" zakričal som, keď som videl ako pomaly mizne."Drahý, obed je hotový!" ozvalo sa zrazu z kuchyne. Keď som neodpovedal, zjavila sa vo dverách Marta."Odišla. Zase odišla," povedal som namosúrene."Kto?" opýtala sa ma opatrne. Čo som jej mal povedať? Aj tak si už o mne myslí, že som sa zbláznil. Ešteže nemá odvahu zavolať nejakému cvokárovi. Ale neudržal som sa."Povedala, že niekto zomrie. Niekto blízky.""Peter..."(Kto tu fajčil? Kto?)"Vieš, že má vždy pravdu. Vieš o tom, doparoma, tak prečo mi nechceš veriť?!" kričal som."Poď sa najesť a potom si odpočinieš," povedala pomaly, kladúc dôraz na každú slabiku, akoby sa rozprávala s malým dieťaťom.Už som neprotestoval. Nemalo to zmysel. Myslí si, že som blázon alebo prinajmenšom prepracovaný. A riadne!Poslušne som odpochodoval do kuchyne, zjedol presolenú polievku, prihoreté mäso a nechutný dvojtýždňový zákusok, pochválil som Marte jej vynikajúci zmysel pre varenie (ako vždy za jedenásť rokov nášho manželstva) a zaľahol som.Takmer okamžite som zaspal. Snívalo sa mi o Morii, o mŕtvych a o sklenej guli.2.(Z denníka Marty Polanovej.)Neviem už čo mám robiť. S Petrom je to zo dňa na deň horšie. Zatvorí sa v pracovni a rozpráva sa sám so sebou o veciach, ktorým vôbec nerozumiem. Úplne sa mi odcudzil.Myslím si, že znovu začal fajčiť. Vždy, keď vojdem do jeho pracovne, cítim silný zápach cigariet. Prehľadala som všetky jeho zásuvky a obleky, ale nenašla som ani len zápalky. Odkiaľ...3....sa ten smrad berie? - rozmýšľal som, ležiac ešte stále v posteli. Keď som sa zobudil, bola už tma a ten odporný zápach sa šíril z kuchyne. Bola to nepochybne večera. S námahou som vstal a išiel do kúpeľne. Zavrel som dvere a pustil sprchu. Vyzliekol som sa a vliezol do vane. Horúca voda mi robila dobre, tak som tam len tak stál a vychutnával prúdy vody."Ahoj!"Skoro som zareval. Pri umývadle stála Moria a usmievala sa na mňa bezzubými ústami. Uvedomil som si svoju nahotu, ale vzápätí som na ňu zabudol. Načo sa budem zahaľovať, aj tak všetko vidí."Čo chceš?" opýtal som sa nie práve zdvorilo..."Prosím?""Vedel som, že si stará, škaredá a bez zubov, ale teraz sa dozvedám, že si aj hluchá," povedal som s iróniou.Pozrela na mňa prižmúrenými očami a na malú chvíľu som mal dojem, že mi prestalo biť srdce. Cítil sa ako keď ráno vstanem s tlakom tak nízkym, že nevládzem ani len pohnúť rukou a celým telom sa mi rozlievalo (nie celkom nepríjemné) mravčenie, ktoré som cítil až v končekoch vlasov. Zrazu bolo po všetkom a zmizlo to rovnako rýchlo, ako to prišlo."Urazil si ma. Ale nevadí. Ešte neprišiel tvoj čas.""Čas? Aký čas?""Mám pre teba tri správy," povedala, ignorujúc moju otázku."Hovor!""Niekto zomrie.""To som už počul!""Zabiješ svoju ženu.""Ale čo?" hlesol som ľahostajne. Bola to predsa hlúposť. Prvýkrát sa Moria mýlila."A nevečeraj.""A to už prečo... Nechoď ešte!" Nikdy nič nevysvetlí. Nie žeby som sa na tú zapáchajúcu večeru tešil, ale prečo nemám jesť? A čo to má spoločné s niečou smrťou? Rozbolela ma hlava.4.(Z denníka Marty Polanovej.)Dnes som sa zastavila za známym, ktorý je psychiatrom. Povedala som mu, čo sa deje s Petrom. Povedal, že je to pravdepodobne iba prepracovanosť (chvalabohu) a predpísal mi pre neho ukľudňujúce kvapky. Ešte neviem, či mu ich dám, aby sa zase nerozčúlil. Hneval by sa, že rozhodujem za neho.5.Čerstvo osprchovaný som vošiel do kuchyne."Hmm... Voní to výborne," pochválil som ju, snažiac sa nedýchať príliš zhlboka. "Čo to bude?""Prekvapenie. Ale ešte nie je hotové. Mohol by si ísť do obývačky, kým to dokončím?""Samozrejme," povedal som, aj keď to vôbec samozrejmé nebolo. Nikdy predtým ma nevyhnala z kuchyne. Ba dokonca bola rada, keď som sa na ňu pri varení pozeral. Odišiel som do vedľajšej izby a pustil televíziu.Ale neobsedel som dlho. Niečo ma nútilo(Kto tu fajčil? Kto?)vstať a potichu nazrieť do kuchyne.To, čo som uvidel, mi vyrazilo dych. Marta nalievala obsah akejsi fľaštičky(Chce ma zabiť!)do hrnca. Vošiel som do kuchyne. Začula ma. Prudko sa otočila a fľaštička(Chce ma zabiť!)jej vypadla z ruky."Chceš ma zabiť!" zareval som hlasom raneného zvieraťa, plného nenávisti a sklamania."Nie! Ja... Ja ti to vysvetlím... Bola som u... Petééér!", zajačala, keď som ju chytil oboma rukami za krk."Nenávidím ťa!"(Nie! Nie! Nie! Ja ťa milujem!)"Nenávidím ťa! Chcela si ma zabiť! Ona mala pravdu. Niekto zomrie. Ale nebudem to ja, ako si si to predstavovala. Vymenili sme si úlohy, miláčik..."Pozerala na mňa vytreštenými očami."Bude z teba krásna mŕtvola," povedal som pomaly prevaľujúc slová v ústach, akoby som sa v nich vyžíval. A istá časť mňa to aj robila..."Si..." pomaly začínala fialovieť. "Výplo...dy tvojej fantázie.. nee... neexistujú..." podarilo sa jej povedať s námahou.Niečo tu zrazu nesedelo. Cigaretový dym! Kde je? Kde je Moria? Pozrel som sa na Martu, akoby som sa práve prebudil. Čo to robím?! PanebožePanebožePanebože!"Marta!"Pozrela na mňa, lapajúc po dychu."Marta si v poriadku? Ja... Ja som nechcel. To ona. Odpustíš mi? Však mi odpustíš?" plakal som. Prvýkrát od svojich dnanástich rokov, kedy mi zomrel otec."Myslím... že by si sa mal liečiť," povedala ticho.(A vyľakane. A nenávistne. A pohŕdavo. A nahnevane.)"Asi máš pravdu," povedal som a vtom mi pohľad padol na zakotúľanú fľaštičku. Zdvihol som ju."To je liek na ukľudnenie. Chcela som ti ho dať do jedla," vysvetľovala rýchlo.Sadol som si za stôl a chytil hlavu do dlaní. Bolela. Búchalo mi v nej obrovské kladivo. Rovno do mozgu. Moria. Tá sviňa. Prinútila ma, aby som sa pokúsil zabiť svoju ženu.Výplody mojej fantázie neexistujú - taký je jej názor.Kladivo.Postarám sa, aby Moria naozaj neexistovala. Uškrtím ju rovnako, ako som mal podľa jej plánu uškrtiť Martu.Urobím to hneď, ako za mnou znovu príde. A ona príde.Kladivo.Cigaretový dym.6.Cigaretový dym. Teda už je tu. Nechal som Martu v kuchyni a prešiel do pracovne. Zavrel som dvere a trpezlivo čakal, kým sa objaví. Netrvalo to dlho."Si nula," zasyčala. "Mal si ju zabiť!""Tak teda ona mala byť tá, ktorá zomrie?""Už ti nič nepoviem. Sklamal si ma.""Áno? Ty si sklamala mňa. Myslel som, že mi chceš pomáhať. A ty si chcela, aby som zabil ženu, ktorú milujem. Kto vlastne si?""Hlupák! Ja som ty! Tá časť teba, ktorá klame, fajčí a je schopná aj zabiť!"KladivoKladivoKladivoPristúpil som k nej a vytrhol jej cigaretu z úst."Už od teba nechcem počuť ani slovo!" vykríkol som.KladivoKladivoKladivoChytil som si hlavu v presvedčení, že mi každú chvíľu exploduje. Moria sa začala smiať. Bol to príšerný smiech. Akoby mala ústa plné akejsi tekutiny (krvi). Krvavý smiech?"Okamžite sa prestaň smiať! Prestaň za mnou chodiť! Prestaň!" kričal som a dal som jej dve zauchá. Rovno do tej jej prekliatej smejúcej sa tváre.Prestala. Podišla ku mne a zašepkala mi do tváre: "Niekto zomrie. Niekto blízky. Bližší, ako si sám myslíš." Z očí jej sálala nenávisť a pohŕdanie a ešte čosi, čo mi niekoho pripomínalo (mňa?). Jej starecké kostnaté ruky sa zmenili na pazúry, tie ma zdrapli a ťahali k otvorenému oknu.V tom jedinom krátkom momente som chcel ešte niečo povedať, niečo tu zanechať, aj keď len nezmyselné slová, vznášajúce sa v povetrí, ale v hrdle mi rástla obrovská hrča, ktorá ma ťahala k zemi...Kladivo a cigaretový dym.7.(Z denníka Marty Polanovej.)Neviem, prečo to spravil. Lekár tvrdí, že môj manžel bol choromyseľný. Modriny na krku mi už pomaly miznú. Po tom, ako som ho počula kričať, som vošla do pracovne. Myslím, že som ho ešte videla predtým, ako skočil, ale možno je to iba moja fantázia. Na zemi som našla nedofajčenú cigaretu."Som MOOR!" ozvalo sa zrazu. Strhla som sa. Vo dverách stál starý muž a usmieval (uškieral) sa na mňa. "Zomrie.""Čože?""Zomrie.""Kto?""To ešte neviem," povedal.Zdá sa mi, že ho odniekiaľ poznám...(Kto tu fajčil? Kto?)´Čo vlastne ženie človeka k tomu, aby konal zlo,súc poháňaný akoby silou proti vlastnej vôli?Je to spolodenec nepokoja, hltavý a veľmi zlý,tento plameň v podobe žiadosti,ktorú nemožno ukojiť.´