Doba je iná

Ešte pred piatimi rokmi nám na jar a jeseň tiahli večer popri dome mladé ropuchy a na strome sme nachádzali nádherné rosničky. Syn sa vytrénoval na profesionálneho lapača žiab a každú chvíľu držal v ruke inú. Posledných pár rokov som nevidela ani jednu, iba ich niekedy večer počujem kŕkať od rybníka. Sem-tam nájdem nejakú na ceste a pri pohľade na ňu je mi jasné, že si už nezakŕka.Ešte nedávno bývali celé leto ulice plné detí, hrajúcich vybíjanú. Dnes je to skôr výnimka. Posledné leto som videla iba jednu skupinku výrastkov, hrajúcich na ceste hokej, čo je dosť problematické pri stále sa zvyšujúcej intenzite premávky na cestách. Ledva na cestu položili bránku, prirútilo sa auto, a tak ju zase odložili. Pozorovaním som prišla na to, že viacej manipulujú s bránkou, ako hrajú hokej.Myslím, že väčšie potešenie z hry mala skupinka detí, ktorá vynašla novú formu baseballu. Namiesto pálok mali v rukách plastové fľaše a ako loptička im poslúžil chrúst, ktorý bol evidentne v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.Keď sa môj syn vratko pokúšal o prvé samostatné bicyklovanie, takmer ho zrazilo dvadsať metrov odo mňa auto. Z ničoho nič šialenou rýchlosťou vyšlo zo zákruty. Syn zabratý do toho, ako sa mu darí, nepočul môj krik a auto bolo stále bližšie. Stála som a nevedela, čo mám spraviť. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že auto zastavím tak, že mu skočím do cesty. Syn v poslednej chvíli začul zvuk motora a hodil sa do trávy. Auto s hlasnou hudbou fičalo ďalej. Najstrašnejších desať sekúnd v mojom živote sťaby matky skončilo rozhodnutím, že máme dvor dosť veľký na bicyklovanie.Nuž, doba sa mení, vyvíja, ide dopredu. Deti sa menej hrajú na ceste, pretože ich matky sa viacej boja.Žaby tiahnu cez polia a nie cez záhrady, pretože je to bezpečnejšie.A chrústov je tak málo, že slovenský baseball sa zrejme nepresadí...