Dow(nová) kamarátka

Na dedine človek časom otupie a prestane vnímať kto s kým, ako a kedy. Keď je najbližšie mesto vzdialené dvadsať kilometrovníkov, tak si podstatná časť domorodcov jednoducho musí najsť nejakú činnosť, ktorú bude vykonávať medzi dvoma dielmi telenovely. Obzvlášť, keď sa nám z nebíčka leje vodička a čertovať, šintovať, ba ani okopávať sa nedá.To dievča padlo za obeť kombinácii spomínaných faktorov. Prisťahovala sa sem s mamou, ktorá je rozvedená (čo už samo o sebe je dostatočným dôvodom na odreagovávanie sa na dedinských preddomových lavičkách). Jej vek je ťažké odhadnúť, aj keď mne pripadá ako dieťa, predpokladám, vzhľadom na jej diagnózu, že je možno rovnako stará (pardon, mladá), ako ja. Má Downov syndróm.Prisadla som si k nej na roh. Majú tam tri studené schodíky a ona sedela na deke, ktorú mala zloženú pod sebou. Pôvodne som vlastne šla niečo kúpiť do obchodu, ale keď som ju tam zbadala, dostala som neodolateľnú chuť zoznámiť sa s ňou. Veď som o nej počúvala od susedky už takmer dva roky. Oprela som bicykel o stenu."Smiem?", spýtala som sa, pokladajúc svoje ctené pozadie vedľa nej. Usmiala sa na mňa a mne (ja fakt neviem prečo) bolo zrazu fajn. Cítila som sa, akoby som prišla domov. A potom sme sa rozprávali. Milá susedka, ona vie rozprávať. O úžasných veciach, ktoré sa ani nedajú porovnať s tým, o čom sa snažíte nadviazať rozhovor vy. Vie rozprávať o speve a o tanci a o farbách. A stále sa usmievať. Je plná optimizmu toho nahrubšieho zrna, toho, ktorý sa prenáša na ľudí okolo nej.Plánuje rodinu a deti, žije vo svojich snoch, o ktorých my môžeme iba snívať. Sediac na treťom schodíku, mi požičala kus svojej deky. A tak teraz, keď idem kúpiť chlieb, sadnem si vždy na chvíľu k nej a snívam jej sny.Mám nová kamarátku lokšu. A niekedy sme len tak spolu down....