Jedno veľké vrece

Solídny, takmer šesťdesiatročný chlap ako hora, so srdcom obrovských rozmerov. Keď som bola malá, sedávala som mu na kolenách a on mi čítal Dobšinského rozprávky.Už dvadsiaty rok sa stará o svoju maželku na invalidnom vozíku. Dvakrát denne s ňou chodí na prechádzku. Napriek tomu, že sa to všetkým zdá zbytočné, on tvrdí, že to zmysel má. Púšťa jej televíziu a podľa výrazu tváre spozná, čo sa jej páči. Vie, kedy je spokojná a kedy sa hnevá, kedy je jej smutno a kedy je unavená. Varí, perie, upratuje, nakupuje.Napriek všetkému si stále zachoval svoj optimiznus a pri vzácnych chvíľkach, keď som s ním, vraví:"Kam by som ju dával, keď ju stále ľúbim?"(Hľa, koľká čistá láska, za ktorú sa vedú vojny, ktorá sa sľubuje, ale vyprcháva, láska z čistej lásky, bez nárokov a sebectva.)...Prosím len o jedno, neposudzujme všetkých jedným metrom.Pretože verím, že keď je v nekonečnom vesmíre život na jednej planéte, musí byť aj inde.A pretože verím, že je takýchto obdivuhodných rómskych spoluobčanov veľmi veľa.Len o nich možno nevieme...