Nášup človečiny

Už vo dverách sa na mňa nalepí pani, ktorú u nás v obci nikto nevolá inak, ako krstná mama. Nie preto, že by stála pri každom novorodencovi so sviečkou v ruke, ale preto, že keď otvárali miestnu krčmu, bola tam ako prvá a táto úchylka jej zostala dodnes. Od desiatej hodiny rannej, kedy sa brány jej kráľovstva otvoria, je tam. Zbiera poháre a za rohom si ich zlieva a vypíja, okolo druhej hodiny popoludní už nerieši výhražky oficiálnych zamestnancov a uteká si domov (býva hneď oproti) pre zásteru a ďalej koná svoju prácu, za ktorú ju nikto neplatí. Keď úspešne nereagujem na jej vyzývavé úsmevy, ktoré zachytávam len kútikom oka, zatiaľ čo vkladám do košíka desať chrumkavých rohlíkov, odhodlá sa a už mi aj pozerá do očí."Ako sa má Romanko?""Volá so Rolandko," vysvetľujem snáď stýkrát. "Je doma, robí si úlohy, má sa fajn, je zdravý.""A dcérka?""Mám dvoch synov, teta." To už sa na mojej tvári, proti mojej vôli, objavuje zhovievavý úsmev. Predsa len, má takmer sedemdesiat rokov.Prechádzam k predavačke a pekne pýtam dvadsať dekov salámku."Tak teda pozdravujte Romanka aj malú," usmieva sa na mňa bezzubo.Zubato sa usmievam, priam sa celá cerím. Meno syna a pohlavie druhého už nerozoberám.Krstná mama odchádza, miestny nemý prichádza. Deduško, ktorý je už v podstate neoficiálnym maskotom dediny, pretože, ako som si všimla, stíha byť takmer všade. Za roky nemého života si vypracoval vlastný spôsob komunikácie, ktorému naozaj rozumie možno iba jeho vlastná žena. S každým v obchode sa zdraví a vysvetľuje. Neviem čo. Všetci mu prikyvujú a ich odpovede sa nesú v štýle áno-nie-neviem-úsmev-začudovaný pohľad, skrátka je nad slnko jasnejšie, že nevedia, ale ani trochu netušia, o čom je reč.Dnes prvýkrát prišla rada aj na mňa."Prepáčte, ale ja vám nerozumiem." Celý obchod (rozumej 6 babičiek, tri predavačky plus jedna vedúca, dve mamičky, jeden adolescent a krstná mama) stíchnu a pozerajú na mňa. Netaktné? Možno. Ale úprimné. Nemám chuť tváriť sa ako malokarpatská, keď som obyčajná suchá.Krstná mama sa snaží zachrániť situáciu (má rada môjho Romanka, aj moje dievčatko) a sebe vlastným spôsobom začne meniť tému na akože ale aké sú tie dôchodky malé a koňaky drahé, ale mám silný pocit, že táto taktika nezaberá. Nemý sa na mňa usmieva a tľapká ma po pleci. Osadenstvo zazerá tak intenzívne, až mám strach, že skúmajú rozpáranú čipku na mojej domácej podprsenke.Cítim sa trápne. Rýchlo platím a ešte medzi dverami hádžem rozpačitý úsmev na krstnú mamu a nemého strýka. Chcem im naznačiť, že možno niekedy, inokedy, za iných okolností, v inej situácii...Sadám na svojho bicyklového tátoša a ako sa mi tak vietor preženie prázdnou hlavou, napadne ma, že to nebude nikdy. Pretože jednoducho nemôžem, a vlastne ani nechcem, za nimi len tak prísť a povedať - povedzte mi o tom, aké to je. Chcela by som sa naučiť myslieť vašim spôsobom a hovoriť vašou rečou. Berú vás ako outsiderov, ale vy neposudzujete, vy sa snažíte komunikovať.Som zbabelá.Každý si kopeme na svojom dvorčeku...