O slniečkach

Z tmy na mňa zasvietili očká a nevinný hlások sa ma spýtal:"Teta, prišla si za Tomáškom?""Nie, hľadám riaditeľa." "Zase sa popišal a smrdí."Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že nehovorí o riaditeľovi, ale o chlapcovi, za ktorým má prísť nejaká teta. Chlapec so svietielkujúcimi očami ma chytí za ruku a ťahá chodbou a potom hore schodami. Vidím drobného blondiačika s uslzenou tvárou a mokrým fľakom na nohaviciach. Opiera sa o stenu. Vymaním si ruku a idem k nemu."Ty si Tomáško?"Pozrie na mňa. Zarazí ma, aký je krásny. Má také obrovské oči, že v nich strácam."Nič si z toho nerob, aj mne sa to stávalo, keď som bola malá.""Naozaj?" pýta sa nedôverčivo."Naozaj," pritakám.Do dlane sa mi znovu vsunie dlaň a ozve sa netrpezlivý hlas: "On stále len reve... Na konci tejto chodby."Idem s ním, ale obzerám sa za Tomáškom. Znovu má hlavu sklonenú.Riaditeľa sa snažím presvedčiť, aby som sem mohla chodiť každý deň po škole. Pomocná ruka sa vždy zíde. Nesúhlasí, nemám vek ani kvalifikáciu. Odchádzam sklamaná a v kútiku duše mu prajem, aby sa hneď a zaraz "popišal".Môj sprievodca na mňa nečaká, zrejme sa vrátil dávať pozor ku vchodovým dverám, či neprišla teta za Tomáškom. Na polceste dolu schodmi sa zrazu zastavím, otočím a vybehnem znovu hore. Ešte stále je tam. Koľko môže mať rokov? Určite nie viac ako sedem."Poď pomôžem ti prezliecť," prihovorím sa mu.Neodpovedá iba plače. Obzerám sa, či neuvidím niekoho kvalifikovaného. Ruku mám položenú na jeho hlávke a roztržito mu hladkám vlásky. Čupnem si a opriem sa vedľa neho. Ani neviem prečo, ale počujem sa, že mu rozprávam príbeh. Dodnes neviem o čom presne bol, ale dôležité je, že prestal plakať a počúval ma. Keď som skončila citáciou mojej babky ´Len plač dzifča, aspon sa ti rozum prečiscí´, Tomáško sa usmieval. Slabo, ale predsa."Ty si ešte tu?"S ľútosťou konštatujem, že pán riaditeľ nemá mokré nohavice. Prejde pohľadom na chlapca stojaceho vedľa mňa a vyzerá akoby zbadal nejaký záhadný prírodný úkaz. Znovu pozrie na mňa a jeho tvár sa roztiahne do širokého srdečného úsmevu:"Kedy zajtra prídeš?"Tak som sa na jeden celý rok stala Tetou v detskom domove. Čítala som rozprávky, vyrábala masky na maškarný les, pomáhala s úlohami. V tej veľkej budove, ktorá mi vôbec nepripadala strašidelná, pretože som vedela, že vnútri svieti slniečko. A nie iba jedno.