Smeti naše každodenné

Mali sme auto Citroen, ktoré nutne kričalo po generálnej oprave, pretože na ňom už viac vecí nefungovalo, ako fungovalo. A tak manžel výhodne kúpil rovnaké, na ktorom naopak boli funkčné veci, ktoré sme potrebovali. S každým, kto k nám zavítal na návštevu sa dva týždne vŕtali pod kapotou vo veciach, ktorým ja, čoby žena neznalá, vôbec nerozumiem. Mojou starosťou bolo vytvoriť im podmienky prvej cenovej skupiny a tak som väčšinu tých dní strávila zavretá v kuchyni, varila, piekla a tešila sa na to, ako sa odveziem v našom opravenom vozítku.Podarilo sa. Autíčko ako nové, hneď sme ho otestovali, radosť nad radosť.Hneď volám na obecný úrad, že tu máme odpad rôzneho druhu - plasty, sedačky, rôzne skrutky (ktoré sa nejakým zázrakom nikam nehodili), či by som mohla poprosiť o kontajner. Nemajú. Dobre, tak to odvezieme na vlastné náklady. Ale kam? Je tu smetisko, ale len na stavebný odpad. Znovu volám. Odporučili ma na akúsi obec, ležiacu asi pätnásť kilometrov ďalej. Kašlať na benzín, hlavne, že to bude preč. Volám teda na tento obecný úrad, ale tam ma schladia odpoveďou, že túto službu poskytujú iba svojim obyvateľom. Nás má na starosti naša obec.Manžel je už dosť nahnevaný, strávi telefonovaním takmer celý deň, ale neuspeje. Ja len smutne pozerám z okna na tú škaredú čiernu hrču, ktorá mi tróni uprostred dvora. Viem si predstaviť aj krajšiu výzdobu."Vieš čo, choď to vyviezť starostovi pred dom, " vraví mu. Ako nápad sa mi to zdá chvíľku dobré, ale vzápätí to zamietam.Skončilo to tak, že sme si požičali veľkú dodávku, všetko do nej naložili a vyviezli až do Trnavy, ktorá je od nás vzdialená dobrých 70 kilometrov. Tam totiž poznáme smetisko, kde nám to vzali. Iný by to možno odviezol len tuto za roh. Do chránenej krajinnej oblasti...