Tlačil nás čas a topánky, pretože sme predtým pobehali zopár supermarketov a spravili sme si zimné komorové zásoby všetkého potrebného a nakoľko sme už boli hladní, tak aj ďaľší nákupný vozík nepotrebného. A ešte treba zobrať do úvahy, že som bola s potomkom a manželom, takže aj celú kopu úplnych zbytočností.Takže, keď nakoniec v tomto hračkárstve nemali nami požadované lepidlo, k pokladni sme odchádzali s drevenou logickou hrou (takou, kde sa snažíte guľočkou trafiť do otvoru) a nadrozmernou krabicou autodráhy. Ochotná pani predavačka nám ju vytiahla spod kopy iných hračiek.Platila som päťtisícovou bankovou a chvíľku nastal problém s hľadaním drobných, ktorými ma nakoniec obšťastnil manžel. Pani pri pokladni vydáva, ja sa obzerám kade behá synátor, manželovi počujem zvoniť telefón, do toho sa miešajú prapodivné zvuky môjho hladom týraného žalúdka a v mysli my vyskakuje alarmujúce upozornenie, že mladšieho mám ešte v skôlke a už je naozaj najvyšší čas zaveliť na odchod.A tak beriem do rúk vydané peniaze, keď tu zrazu kde sa vzala, tu sa vzala, stojí pri pokladni aj druhá pani. Rozhodne sa ani zdaľeka netvári tak prívetivo, ako jej kolegyňa. Alebo podriadená? Berie mi (doslova vytrháva z rúk peniaze), preratúva, nadáva tej druhej a naspäť mi pokladá (doslova hádže) správnu sumu."To by sa nakupovalo," neodpustí si poznámku.Zmätene na ňu pozerám a naozaj neviem reagovať. Všetky správne odpovede a reakcie ma napadnú až doma, keď budem nakŕmená a oddýchnutá. Úprimne, nevšimla by som si, ani keby mi vydala menej. A rozhodne si nemyslím, že by to bola moja vina. Ja, ktorá upozorním predavačku, keď sa pomýli aj o pár korún. Je mi jej ľúto. Viem, že tie peniaze ťažko zarába a niektorí zákazníci naozaj nie sú na zjedenie.Odchádzame domov, stíhame mladšieho syna zobrať zo škôlky, staršieho odviezť na skauting, potom sa najesť a pri káve sa intenzívne pohádať o tom, čo všetko sme mohli a mali spraviť. Pretože niektoré veci sa riešia so zamestnancami za zatvorenými dverami a rozhodne nie so zákazníkmi.Preto je nad slnko jasnejšie, že pre mňa a moju rodinu má predajňa Dráčik na Mostnej ulici v Nitre nadoživotie zatvorené....
Z Dráčika sa vykľul Drak
Pôvodne sme tam s manželom a mojim starším synom len tak zaskočili kúpiť lepidlo na model lietadielka. Ono lepenie modelov je ich koníčkom a mojím v podstate tiež, pretože, kým oni majú po celom stole rozložené nekonečné množstvo mne nič nehovoriacich kúskov, ja mám neplatené voľno a v kľude si môžem robiť, čo chcem. Obrazne povedané.