Bláznov neokradneš

Bol september.Neplakala som. Akosi som to stále nemohla pochopiť. Asi by som sa mala prestať spoliehať na zázraky. Je to síce pekné, ale každý úder potom bolí o to viac, o čo viac v ne veríte.Bol september. Dozvedela som sa, že zomrela mama. Moja mama. Zomrelo prvé slovo, ktoré mi vykĺzlo z úst.Vykročila som teda do čiernej masy. V márnici potuchnuté šero sadalo na pľúca a nedovoľovalo dýchať.Štyri statné ženy za desať korún spievali modlitby a robili sa tak úžasné smutné a dôležité, až by si človek mohol myslieť, že za hocikým iným by neplakali tak isto.Potom prišli štyria bezcharakterní povaľači, ktorým lenivosť alebo neuveriteľne nízka inteligencia (prípadne kombinácia oboch) umožnili stať sa hrobármi. Bez najmenšiehho náznaku spoluúčasti na rodinnom nešťastí zatĺkli truhlu a vyniesli ju pred márnicu.Kňaz rýchlo odriekal modlitby. Všetci plakali. Ja nie. Teta ma pre istotu kopla do členku, či to nepomôže. Nepomohlo.Okolostojaci si o mne mysleli svoje. Okolostojacich bolo veľa. Viac ako rodiny. Každý z nich si utieral červený nos a nenápadne poškuľoval, či to všetci vidia.Štyria chlapi zasypali fasovanými lopatami moje prvé slovo.Na kare sa všetci dosýta najedli gulášu, jaterníc, každý si odgrgol a spokojne pohladkal bruško. Boli radi, že už je potom. Ďaľší dôvod, aby sa rodina stretla pokope...A vtedy som sa rozplakala...(Uvedomujem si riadnu dávku sarkazmu, cynizmu a irónie, ale všetky tri úzko súviseli s mojim vtedajším rozpoložením. A naozaj si nemyslím, že by som to dnes videla inak.)9. marca bude mať meniny. Asi sa vyberiem ju pozrieť... Len tak.