Človek Milan

Mám pocit, že rakovina našu rodinu obchádza, snorí okolo, sem-tam zahryzne a príde o zub, sem-tam sa jej podarí odhryznúť riadne sústo. Keď som mala šestnásť, zasýtila sa mamou, teraz sa jej (po ďaľších takmer šestnástich rokoch) podarilo vziať mi teba. Mám pocit, že je to naozajstná živá bytosť. Niekedy za mi zdá, že ju počujem dýchať.Myšlienky mám rozlietané, asi je tu priveľký vietor. Istá som si iba jedným - prinesiem ti kytičku kvetov. Ešte neviem akých, ale určite budú žlté - pretože si vždy hral zo žltými (pandrlákmi) a mal si červenú kocku so žltými bodkami. Fajčil si marsky a mal si z nich žltý ukazovák a prostredník.Spomienky sú fajn - píšem a cítim, ako sa mi rozťahujú kútiky úst. Niekedy ani pri smrti blízkeho nie je úsmev hanbou.Usmievam sa, pretože viem, že ťa ešte stretnem. V tvojom žltom nebi. Na nejakom fakt peknom mieste s nejakým fakt pekným výhľadom znovu rozložíš hraciu plochu Človeče a počkáš na mňa.Už ma nemusíš nechať vyhrávať. Som už veľká. Maj sa tam zatiaľ pekne...