Kvet

Rastie tam už piaty rok. Nikomu sa nepáči, niektorí ho dokonca označujú za pliagu a burinu, ale ja sa oň starám, zalievam ho, okopávam. Ani sama neviem prečo.Možno je to tým, že je tak skrytý v kúte. Že sa nemôže (alebo nechce) tešiť zo spoločnosti iných kvetov, pretože nemá ich krásu a farby. Je tam sám a opustený, ale keď k nemu prídem, mám pocit, že spozornie a poteší sa.Uznávam, že pohľad na neho nemusí byť oku lahodiaci, ale mne sa páči jeho tvrdošijnosť, s akou znovu a znovu každú jar, vystrčí spod zeme prvé lístky. Chodím k nemu každý deň a pozorujem, ako sa pomaly vynára vo svojej kvetinovej dôstojnosti a nedá sa odradiť. A potom, ku koncu leta, keď začne odkvitať, zostane mi smutno a mám chuť zastaviť ten proces. Zdá sa mi, že ešte aj vädnúť vie lepšie ako ostatné kvety, pretože aj vtedy z neho svojím spôsobom vyžaruje sila.Nie je krásny, nie je obklopený desiatkami iných kvetov, a predsa nie je ani opustený, lebo má svoj kútik, slnko, vodu a malú lienku na lístku. Získal si aj mňa. A to mu stačí.NIekedy stačí jeden priateľ, ktorému nezáleží na výzore, aby bol kvet šťastný. A niekedy môže byť obklopený všetkou farebnou nádherou sveta, ale uspokojenie v nej nenájde.Všetky krásne tulipány, ruže a narcisy mu môžu závidieť.