Nikdy som nemala v obľube kabelky. Ale už od čias, kedy som skončila svoje sebavzdelávanie, privyvkla som si na malý batôžtek, ktorý má vždy svoje čestné miesto na mojom pravom pleci.Mladí ľudia, zabudli ste si doma ochranu? Mám, samozrejme. Prosím, nevracať.Potrebuje niekto jelení loj? Tie mám minimálne dva až tri, moja "veľká huba" to bezpodmienečne vyžaduje.Zlatá moja, nečakane na teba prišlo to, čo ti už dva týždne meškalo? Tampóny mám, dokonca v dvoch veľkostiach. A keby si minule povedala, dostali by sme sa späť k ochrane a nemusela si tie dva týždne intenzívne rozmýšľať, kde budete bývať.Niečo zapísať? Stará známa dvojka Pero a Papier je stálym obyvateľom temných zákutí môjho kabelkobatohu.Je toho ešte veľmi veľa, čo môže moja pravá ruka v prípade núdze poskytnúť náhodným okoloidúcim. Kdesi som počula, že obsah ženskej kabelky napovedá o jej povahe. Nuž, nech rátam akokoľvek, vychádza mi, že moja povaha je verejnoprospešná. Čosi ako lavička v parku...A nech sa ma skúsi manžel ešte raz spýtať: "Načo to zo sebou, prosím ťa pekne, stále vláčiš?"Pretože moj batoh o vonkajších rozmeroch dvadsať na dvadsať je zvnútra nekonečný...
Na čo slúži (m)
"Jéžišmárijá, dala by som si niečo sladké." Neváham, otváram svoj bezodný batoh o vonkajších rozmeroch tak dvadsať na dvadsať a vyťahujem päť rôznych druhov. Nech sa páči, na aký kto máte neodolateľnú chuť - mentolový, jahodový, plnený alebo radšej gumenného medvedíka? Rátate správne, menujem iba štyri, piate sa totiž vysypali z vrecúška, vylial sa mi na ne džúsik s nemožným končekom, z ktorého sa neviem ani za svet poriadne napiť.