Platany

A na konci parku rastú dva platany. Nádherné, mohutné stromy. Chodím k nim často, ignorujem vylgárne nápisy vryté do ich kôry, dotýkam sa ich, chcem od nich aspoň kúsok múdrosti a skúsenosti vekov.Načúvam šumu lístia v korunách, ktoré sú tak obrovské, až niekedy pôsobia strašidelne. Ako by ma chceli celú objať a ukázať mi všetko, čo vedia.Videli kaštieľ, keď tu ešte stál, kravy hnané na pašu, pastierikov husí, grófku na prechádzke, ľudí kráčajúcich za svitania na pole. Večer ich pozorovali, ako sa vracajú do svojich domovov unavení a napriek tomu si spievajú. Videli statkárov na svojich vozoch.Kaštieľ bol za druhej svetovej vojny vypálený, vyrabovaný a čo zostalo, rozkradli domorodci, aby si z tehál zadarmo postavili obydlia. Okrem starých kresieb a fotografií po ňom nezostalo nič. Iba tento park. V tom istom čase boli pozície nemeckých oddielov bombardované sovietskymi lietadlami. Počas náletu a na následky bombardovania zomrelo takmer 500 ľudí z dediny.To všetko videli. Veci krásne aj hrozné. Stále hrdo stoja na svojom mieste a zrejme ešte dlho budú.Chcela by som, aby ma tie nekonečné konáre schytili, aby vedeli aspoň na chvíľku hovoriť o tom, čo videli, čo vidia a vedia teraz, koľko lásky a bolesti je v ich majestátnosti ukrytej...Byť ako Malý princ: "Prosím, porozprávaj mi svoj príbeh..."