Výletníci

Po úspešnom prekonaní trojhodinovej zápchy na diaľnici, miliónov cikacích a jedacích prestávok, dorážame hodinu po polnoci na miesto činu. Pri pohľade na malú obdĺžnikovú stavebnú unimobunku sa začínam obávať, že sa tam nezmestíme. Volajú ju búda, ale ja by som v nej veru nenechala spať ani psa. Unavená vyliezam z auta."Poď mi pomôcť, zložili nám tu železo."Pozerám na kopu dlhých tyčí, ktorá je rovno pred dverami do búdy a zvažujem, že budem spať radšej v aute. Ale manžel už fučí a posúva ju bokom. Vyťahujeme deti a preliezame cez tú kopu dnu."Počkaj, nie, nezatvá..." kričí muž. Ale ja som už dvere s rachotom zavrela. Poučil ma, že majú zvláštny systém, nedajú sa zvnútra otvoriť, keď zostali kľúče vonku. Vylieza von oknom, z ktorého je výhľad na ošarpaný múr, vzdialený sotva štyridsať centimetrov. Dobre, už viem, ako fungujú dvere, ak sa nabudúce nechcem obtierať o múr ja.Vystrašene sa obzerám okolo seba. Predpokladám, že na zemi je koberec, ale ja ho teda nevidím. Rozhodujem, že papuče, ktoré som priniesla z domu, sú nám nanič. Budeme chodiť v topánkach. Uzučký priestor je z jednej strany lemovaný chladničkou, vitrínou na riad a poschodovou posteľou a na druhej strane sú plechové skrinky a čosi ako matrac na nožičkách. Na zemi odpočíva zopár ponožiek. Tomu všetkému dodáva pečať neskutočna obrovský televízor.Uložím deti spať a ja sama si líham k maželovi na jednoposteľ. Ešte predtým s výkrikom zašľapnem asi polmetrového pavúka. S prezliekaním do pyžama sa neunúvam, sú takmer dve hodiny v noci. Ležím a s vyvalenými očami pozerám na pavučinu rovno nad mojou hlavou. Je to tá najväčšia pavučina, akú som kedy videla. Prvýkrát v živote zisťujem, čo naozaj znamená arachnofóbia.Keď sa začal ten strašný lomoz a krik, bolo niečo krátko po štvrtej hodine ráno. Vyskočím z postele a chvíľku sa neviem zorientovať."Ľahni si, to len prišli stroje." Ale zobudili sa aj deti, takže bolo po spánku. Vychádzam von, pozoznamovať sa s manželovými kolegami. Rozhovor sa rýchlo skončí, pretože bayernskej nemčine nerozumiem ani slovo, takže nechám hovoriť moju šikovnejšiu polovičku a ja len prihlúplo cerím zuby.Teším sa aspoň na obchody a zaujímavé historické objekty. Mohli by sme ísť do múzea....Kým mi môj manžel za dva dni poukazoval všetky úžasné obchody s elektrotechnikou, náradím a rybárskymi potrebami, nastal deň odchodu. To už som trpela aj klaustrofóbiu a nedostatkom spánku. Apaticky som pochodila jedny jediné potraviny a kúpila som si dvadsať žemlí a dve nutelly.Ešte nikdy predtým som tak strašne netešila domov...