Z kŕdľa divých husí

Letí samé, samučké. Chvíľu strmhlav dolu, chvíľu ho vietor katapultuje nahor, ale väčšinou sa nechá unášať jemným vánkom.Vznáša sa, potom sa na chvíľu oprie o korunu stromu a porozpráva sa s ňou. Len tak oddychuje, klebetí s listami, ktoré čaká podobný osud.Tá neviditeľná sila ho znovu nadvihne a popoženie na cestu. Zrazu sa obráti a pierko, bez toho, aby chcelo, letí úplne opačným smerom. Nebráni sa, aj za ten krátky čas zistilo, že nemá zmysel bojovať s veternými mlynmi.Narazí na vzdušný vír a krúti sa na kolotoči, až celkom stratí orientáciu a nevie, ktorý smer je ten správny.Zachytí sa na kostolnej vežičke a nechá ju vypočuť si, čo ho trápi, čoho sa bojí a čomu sa teší.Tesne nad zemou ho chytí do rúk malý chlapec. Vyhodí ho a fúkne doň. Úplne jemne. Pierko vyletí, ale len trochu a chlapec fúkne znovu. Pridajú sa ďaľšie deti a hrajú sa s ním. Poskakujú, smejú sa a opreteky fúkajú.Pierku sa to páči, z dychu detí cíti sladkú vôňu. Ďeťom ešte perá nedorástli, aj keď už majú svoje krehké krídla.Znovu ho strhne vietor a vymrští prudko nahor. Padá dosť dlho na to, aby zažilo ešte veľa vecí, a príliš krátko, aby videlo všetko.Aj ono má svoju cestu.