Zásuvka spomienok

...Dopisy, ktoré mi písala vtedy dvanásťročná sestra do Londýna, tisíckrát prečítané. Videli ma plakať a videli ma smiať sa nad zážitkami, ktorých som nebola účastná. Je ich presne dvadsaťdva a nikdy neskončia v koši. Dnes si už nepíšeme na papier, obe využívame výdobytky modernej civilizácie. Aj keď môžem prijatý e-mail prehnať Epsonom, nikdy to nebude to isté. Nebude mať tú vôňu, nebudem z neho cítiť človeka, ktorý ho písal.Kúsok drevenej doštičky s nakresleným obrázkom a slovami ´Mám ťa rád´ na zadnej strane od priateľa, ktorý už zomrel. Mala som ho rada, mal ma rád. Ten neopracovaný kúsok dreva mi ho prípomína, keď ho vezmem do rúk, je to akoby som znovu bola s ním a počúvala jeho neuveriteľné historky. Už len tento dotyk mi vždy vyvolá na tvári úsmev.Moja prvá báseň, ktorú som napísala, keď som mala desať. Je o trnavskom jarmoku a nádherne detsky sa rýmuje. Keď ju čítam, cítim vôňu cukrovej vaty a počujem hudbu. Znovu malá poskakujem po námestí a obdivujem všetky kolotoče a atrakcie.Pracovná zmluva s trnavským divadlom na brigádnický predaj lístkov na predstavenia. Bola som stredoškoláčka. Pri pohľade na tento oficiálny papier sa vraciam k časom, kedy som v divadle trávila takmer všetok voľný čas, k bezstarostnosti a dávnym priateľom....Okrem toho mám v mojej zásuvke kamienky, sklíčka, (dokonca retiazku z "céčok"), staré perá a vôbec kopec iných potrebných zbytočností, ktoré mi niečo pripomínajú. Nie, ani jednu z týchto vecí nikdy nevyhodím.Aby som na nič nezabudla...