Ako sme leteli

Pamätám sa, keď som bola malá a lietadlo pre mňa znamenalo čosi veľké a vzdialené. Často sme pozorovali tú bielu čiaru na oblohe a kričali- aha, lietadlo! Zaklonili sme hlavu a hľadeli do výšky, až kým sme ho nestratili z dohľadu.
Lietadlo pre mňa značilo čosi nedostupné. Pre ľudí, ktorí majú veľa peňazí a chodia na luxusné dovolenky. Časy sa menia. Lietadlo sa stalo prístupným aj pre ľudí s tenšou peňaženkou a až prekvapujúce bolo zistenie, že letecká doprava vyjde lacnejšie ako celodenný výlet autobusom.
Potom som lietadlo párkrát videla vo filmoch. Zväčša katastrofických. A tiež v tragických správach.
Ale zvedavosť býva zväčša silnejšia ako strach. A tak sme do toho išli. Poletíme! Poletíme! Leteli sme, teraz, v zime. Pár hodin pred letom začalo snežiť a keďže som na sneh zaťažená, tešila som sa. Samozrejme, že mi ani na um neprišlo, že by sme mohli mať nejaký problém. S optimizmom na letisko.
Sme tu, terminál správny, môžeme vojsť. Pohľad vpravo, vľavo, v štýle vyplašená myška. Postavili sme sa do radu. Prvá kontrola občianskych. Letenky sú v systéme, prvá obava za mnou. Odovzdali sme tašky. Nič ostré pri sebe nemáme. Prišiel háčik v podobe bezpečnostných otázok. V zmätku si čítam anglickú aj nemeckú verziu, občas mi oko zablúdi aj na maďarskú (boli sme na letisku v Budapešti), hoci z jazyka našich južných susedov ovládam tak maximálne desať slov. S malou dušičkou som sa zmohla na razantné NO! Fajn, z dvoch možností som si vybrala tú správnu. Smer- departures.
S imidžom sivej myšky pokračujeme v ceste za krídlami bez energetického nápoja. Ďalšia kontrola. Hmm, traja chlapíci. Niečo ako bránka a posuvný pás. Aha, už viem, čo pokračuje. Jeden z chlapíkov svalovcov sa postavil do bránky a s úsmevom pozdravil. Good evening! Good, good, len už aby sme leteli. Zapípal akurát gombík na nohaviciach. Pokračujeme treťou kontrolou. Všetko v poriadku. Ocitli sme sa v čakárni. Keď ste pred prvým letom, máte pocit, že to na vás všetci vidia. Možno. Ale nejako si nepripúšťate, že prvýkrát môže letieť aj niekto iný z vašej posádky. Pri pohľade na pármesačného drobca si dodáte guráž. Ak to zvládne on, isto aj ja. Zakázaný je dodatok- ale veď on to ani nevníma. Obchody, sprvoti zívajúce prázdnotou, sa pomaly zapĺňajú.
Poslušne čakáme. Pozorujem ľudí navôkol, tvária sa, akoby sa nič nedialo. Ale veď my poletíme!!! Meškanie pätnásť minút. Kým mi v hlave začala vŕtať informácia o tom, že sme v akejsi prvej skupine, rozriešila ju kopa ľudí pred východom k lietadlu. Logicky, najprv brali pasažierov z našej skupiny. Ďalšia kontrola. Lietadlo na dosah a my už päť minút stojíme v buse. Pohol sa. Ideme po schodíkoch. Ahoj zem, stretneme sa o hodinu a pol.
Lietadlo mi pripadá obrovské. Sadám si ku oknu. Chcem vidieť, no nedochádza mi, že aj tak bude tma. Nevadí. Sme rovno pri krídle. Super. Poletíme! Zdraví nás pilot, letušky akoby hrali pantomímu. Ukazujú, kde sú únikové východy, dávajú rýchlokurz použitia dýchacej masky. Trošku mi zovrelo žalúdok. Dúfam, že to nebudeme potrebovať. Isto preto všetko prebieha tak rýchlo. Štartujeme. Doširoka som roztvorila oči. Už to príde. Rozbehli sme sa a zastali. Ticho a očakávanie.
Vzlietli sme. Jeeej! My letíme! Vážne. Vidím akurát krídlo. Po chvíli mi zvuk lietadla, pripomínajúci pranie a žmýkanie práčky obohatený o fén pripadá monotónny a zaspávam.
Zobudila som sa. Pilot nám oznamuje, koľko je vonku stupňov a kadiaľ, resp. nad čím poletíme. Súhlasím s jeho plánom a spím ďalej.
Opäť som hore. (Aké príznačné!) Zdá sa mi alebo sme pristáli? Cez malé okienko vidím niečo biele. To je sneh! Isto sme už na zemi! Sneh na letiskovej dráhe?!? Inak v pohode. Prvýkrát letíte len raz. Zrazu biela pena za okienkom pominie a začíname klesať. Vidím malé svetielka. To je mesto. Pomaly rozoznávam domy, cesty, lampy a to malé, to je čo? Autá! Svet mi zrazu pripomína malú krajinku, cez ktorú sme si púšťali vláčik. Aké malé, aké milé. Ďalej klesáme. Trochu mi zalieha v ušiach. Už sme na zemi. Koniec predstavenia! Vystupovať!
Nechávame sa viesť davom. Posledná kontrola. V hlave mi vŕta, kedy dostaneme batožinu. Po vstupe do čarovnej komnaty, z ktorej niet cesty späť, berieme tašky a vytešené zo skvelého zážitku kráčame zbierať nové.