Tvorivo pracujúca Košičanka. Inak je extrémne filozofujúci umelec, niekedy s úvodzovkami, inokedy bez, s optimistickým pohľadom na vec :) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, C´est la vie, Okolo nás, F ako fromage :), Kultúra, Poetické výlevy, Konáre
Tento príbeh je pravda. Aj keby sa vám náhodou zdalo, že je absolútne nelogický, nelámte si nad tým hlavu. Nie sú všetky veci na to určené, aby sme ich všetci pochopili. Krásny je život študenta. Plný slastí i strastí, cesta za vzdelaním s kartičkou ISIC. Ale ako sa na poriadny príbeh patrí, začneme pekne po poriadku.
Pamätám sa, ako som pred rokom ráno sedela na obrubníku na trenčianskom letisku a čakala, kým začneme opäť pracovať a písala smsku. Bola pre teba. Priala som ti, aby si bol šťastný. Teraz tu sedím na stoličke, ťukám do klávesnice. Za ten rok sa toho veľmi veľa zmenilo. Ale ja ti stále prajem to isté.
Dnes ráno vstávam zas tak ako vždy, keď iní ľudia dávno nespia... spieva Janka Kirschner v jednej pesničke. Veru, v skúškovom budík nezvoní, akurát, keď treba nabehnúť na skúšku. Ale cez semester nastupuje iný denný režim. Pamätám si, keď som začala chodiť na výšku, musela som si zvyknúť vstávať o 5.20. A bolo to kruté.
Dostala som mail od človeka, s ktorým som si nepísala už veľmi dlho. Ako to už býva, jedna z prvých otázok znela, čo máš nové. Samozrejme, po tej, ako sa máš... Klasika. Čo máš nové, som sa pýtala aj iných ľudí, lebo mám celkom rada túto vetu. Mohla by rozvinúť debatu. Odpovede ma však veľmi prekvapili.
Hlúpy deň. Hoci začal skvelým ránom. Prvý sneh vo mne evokuje niečo nepredstaviteľne krásne. Hľadím von oknom, nechávam plynúť čas a strácam sa v spomienkach. Na chvíľu sa nechávam unášať myšlienkou, že keď som mala päť rokov, bolo všetko jednoduchšie. Možno. Sneh sa v priebehu dňa topí a ja sa pomaly vraciam do reality.
Rada si nechávam veci prejsť hlavou. Aby som od nich získala istý odstup. Bola som mesiac v Nemecku. Nadhľad som získala. Videla som svet inými očami, zažila som inú kultúru, iných ľudí, iné prostredie. A vrátila som sa domov.
Pamätám si na časy, keď som všetko chcela vedieť hneď. Hoci som o niečom uvažovala a dospela som k celkom uspokojivým záverom, nestačili mi. Chcela som presne poznať, čo ako a prečo funguje. Vzájomné vzťahy a súvislosti. Nechcelo sa mi čakať. Ani na odpoveď, ani na vývoj. Všetko hneď. Žiadala som výsledky, hoci som nepripúšťala, že by ich druhá strana nemusela poznať. Čakať mi pripadalo akoby som zabíjala čas.
Raz ráno, keď som sa prechádzkovým krokom približovala ku škole, prechádzala som okolo škôlky. Deti práve vyšli von. Klasika. Pani učiteľka kráčala prvá. Za ňou cupkalo asi dvanásť drobčekov. Niekedy, keď je detí viac, aspoň tak matne si spomínam, na konci ich kontroluje druhá pani učiteľka. Vtedy si ich však zobrala na starosti iba jedna a aby sa nikto nestratil, držali sa všetci švihadla. Jeden koniec uchytila pani učiteľka, zvyšok obchytili deti.
Prednedávnom sme cestovali vlakom do školy. Kamoška mala skúšku, ešte si niečo opakovala a opisovala nám, ako bude celý proces prebiehať. Jeden z klasických spôsobov. Ľudia si ťahajú otázky. Všetci poznáme prípady, keď sa niekto naučí jednu otázku a tú si aj vytiahne. Skonštatovali sme, že sa musel naučiť ťahať otázky. Na to zaznela veta, aké má šťastie. Iba tak zo mňa vyšlo, že aj mať šťastie sa treba učiť.
Určite poznáte kopec prísloví. Jedno z nich hovorí o tom, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Avšak sú aj situácie, keď to platí presne opačne. Ak sa niečo neblyští, nemusí to značiť, že nejde o zlato. Nenapadá mi príslovie, ktoré by hovorilo o tejto skutočnosti. Iba ak, prvý dojem môže klamať. Platí to nielen o ľuďoch, ale napríklad i o jedle.
Už je to nejaký čas, čo sa mi na displeji mobilu zmenilo meno operátora. Malo to značiť, že sa nebudem mať len dobre, ale že mi bude priam svetovo.
Ako by povedal Jaro Filip, nastala f.. king situation. Ľudia z Nitry, Bardejova, Žiliny, zas tu máte televízne noviny.... A zase smutné. Zomrel Stano Radič.
Minule som mala čosi ako osobnú krízu. V podstate nič vážneho, keď sa na to človek pozrie s nadhľadom, ale v ten večer bolo všetko nanič.
Niekedy vás v živote postretnú situácie, z ktorých vám zastáva rozum. Na každom kroku sa objavujú prekvapenia. Možno si ich pripravujeme aj sami.
Hovorí sa, že aj negatívna reklama, je reklama. Ale mne sa takáto nepáči.
Život je cesta. Niekedy uvažujem, či kráčame smerom vpred alebo vzad. Občas mi napadne, že putujeme v kruhu.
Je krásny zimný deň. Mrzne. Fúka vietor. Fúka košický severák. Prituhuje. Dokráčala som na zastávku a čakám. Podľa zvyku pozorujem, čo sa deje navôkol.
