Včera bol celkom pekný deň. Videla som veveričku a celkom zblízka! Potešilo ma to. A deň pokračoval ďalej. Bol dosť uponáhľaný. Čas bežal ako šialenec. Ale zažila som niečo, čo ma aspoň na chvíľu zastavilo.
Cestovala som autobusom. Viezli sme sa, všetko malo normálny priebeh. Zastavili sme na zastávke, ľudia vystúpili, ďalší nastúpili. Okolo kráčalo malé dievčatko. Nevšimla som si dosť dobre, čo sa presne dialo ďalej. Avšak, dievčatko stálo pri stánku. Vodič si otvoril dvere, vystúpil a smeroval k nemu. Nastúpili spolu dnu a dievčatko podáva jednému chlapíkovi dvadsiatku. To ste stratili, vraví mu vodič.
Keby som mala kam, sadnem si. Bola som viac ako prekvapená. Z vodiča, ktorého vonkoncom nemuselo trápiť, že niekto niečo stratil a že to niekto iný našiel. Už vôbec nemusel vystupovať z autobusu a absolútne nemusel urobiť to, čo urobil. Čoho sú ľudia schopní pre obyčajných dvadsať korún. Toto je realita. A nemusí mať prihlúply prívesok show. Je to dobrý skutok.
Nie som idealista. Dobro existuje.
17. mar 2005 o 18:22
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 137x
Čoho sú ľudia ešte schopní
Niekedy mám také zvláštne pocity, že tomuto svetu už nič nepomôže. Hranica medzi dobrom a zlom ako keby sa stále posúvala. A vôbec, ktohovie, či ešte existuje. Či sa len nenazýva rozdielnosťou názorov. Vtedy ma chytá pesimistická nálada. Ale len občas. Lebo neverím v zlý svet. Možno preto, že všetci o ňom hovoria a sťažujú sa naň.
Katarína Šimková
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
