Mladá spisovateľka priniesla skúsenému hercovi prečítať svoju novú divadelnú hru. Spočiatku ju ani nechcel vidieť, avšak, keď sa dozvedel, že by si v nej mohol zahrať, dokonca ako Boh, jeho postoj sa hneď zmenil. Postupne si hru skúšali a spoznávali sa. Spisovateľka k divákovi pristupovala s hŕbou ideálov. Divadlo by malo ľudí meniť, viesť, vychovávať, vzbudzovať v nich city. Herec si zaspomínal na svoje mladé časy.
Objasňoval jej, ako to v divadle chodí. Kráčali po hranici medzi ilúziou a realitou. Keď majú herci na javisku piť víno, nalievajú si mušt. Keď by mali mať v pohároch whisky, nahradí ju čaj. Herci na javisku neprežívajú, iba vytvárajú ilúziu, že ich zmietajú emócie. To však neznamená, že v skutočnosti žiadne city nemajú.
Treba rozlišovať medzi ilúziou a realitou.
Televízie nám ponúkajú reality show a tým nám poskytujú viac voľného času. (Za čo som im naozaj vďačná.) Keď sa vám, samozrejme nechce na ne pozerať. Vytvárajú v nás ilúziu reality. Nie realitu samotnú, ako to s obľubou zvyknú prezentovať. Namiesto whisky nám nalievajú čaj. Krásna paralela. Televízie plné ideálov chcú prostredníctvom show vychovávať ľudí. Idealisti.
Divadlo svoj účel splnilo. Ktovie, čo splnia televízie. Zvýšia si sledovanosť, dosiahnu parádny zisk.
To by bol ideál pre divadlo. Avšak...
Treba rozlišovať medzi ilúziou a realitou.
Posledná otázka v predstavení vyšla z úst spisovateľky. Ale čo pijú herci, keď majú piť čaj? Čo robia ľudia, ak ostanú doma v realite, aby mohli byť aspoň na chvíľu sami so sebou?
...
Zapnú si televízor. Reality show.
Iluzionisti.
