Ľudia

Určite poznáte veľa ľudí. Od tých, ktorí vám prirástli k srdcu a bývate s nimi, cez tých, ktorí sa spájajú s vašim detstvom a životom ako celkom. Priatelíte sa s mnohými ľuďmi a možno je ich iba pár, ale o to vzácnejších. Viaže vás k nim zvláštne puto. Stretávate sa s ľuďmi v škole, v práci. Ďalšia skupina. Niektorých ľudí poznáte po mene, niektorých len z videnia. Existujú ľudia, ktorých ste videli iba jediný raz a sú aj takí, ktorých vídavate pravidelne. Viete, ako vyzerajú. Poznáte ich profesiu. Ale neviete o nich nič viac. Predsa ste si ich obľúbili. Stretnutie s nimi patrí medzi príjemné chvíle dňa a má v sebe zvláštne čaro. Čaro anonymity .
Teta poštárka . Zazvoní, vyvezie sa výťahom na vaše poschodie, otvoríte jej. Spýta sa vás na meno, podá vám list, podpíšete sa. Dvere sa zatvoria. Trvá to možno dve minúty. Za ten čas poštárka odpozoruje vaše pyžamo, lebo ste len pred chvíľou vstali a predstavuje si, aký môže byť váš denný režim. Vy pozorujete jej vlasy. Zisťujete, či vonku fúka vietor. Obaja si môžete popriať pekný deň. Ona splnila úlohu, vy sa tešíte na listové tajomstvo.
Teta kolportérka . Predáva noviny na železničnej stanici. Už ma pozná. Vie, že sa pri nej pristavím dvakrát do týždňa. Pozdravíme sa, usmejeme sa. SME si prosím. Podá mi noviny, dám jej peniažky. Ona má kšeft, ja mám čo čítať a dúfam, že obe dobrý pocit. Neviem o nej skoro nič. Ani ona o mne. Možno si pamätá, v ktorý deň prídem a ktorým vlakom cestujem. Vie ešte menej ako teta poštárka. Netuší, ako sa volám a absolútne nemá poňatie, kde bývam. Ani ja to o nej neviem. A nechýba mi to. Páči sa mi tajomstvo.
Šatniar v knižnici. Dáte mu kabát. On vám dá číslo. Vie o vás, že si šál odkladáte do tašky, pozná farbu vašej čiapky. Niekedy sa mu podarí odhaliť, akú knihu ste si požičali. Vy viete, že občas lúšti krížovky. Nič viac.
Až vás raz spozná podľa fotky v novinách a celá anonymita je v háji...