Švihadlo

Ďalej som ich pozorovala. Ako im je fajn, hovorím si. Chytia sa švihadla a nestratia sa, nezabudnú sa voľakde, poznajú správny smer. Napadlo mi, čo pokladáme my, akože dospelí, za naše švihadlo. Kto ho ťahá, kto kráča vpred a my sa môžeme pohodlne držať.
Chvíľu som nechala svoje uvažovanie ležať. Ako švihadlo v kúte. Zdá sa mi, akoby každý po skončení škôlky dostal svoje vlastné. Už musí kráčať sám. Skáče sem a tam, skúša nové triky. Testuje, koľko dokáže. Občas padne a rozbije si koleno. Ale zvedavosť mu nedovolí, aby na švihadlo zanevrel. Znova ho chytí a poskakuje ďalej. Ako človek, ktorý študuje. Potom objaví zrkadlo. Vezme si svoje švihadlo a začne si doňho spievať. Obzerá sa z každej strany, stále niečo vylepšuje. Ako človek, ktorý pracuje na svojej kariére. Zameriava sa na seba, uvažuje, čo by mal zdokonaliť. Hudba hrá hlasno a zrazu mu spievanie pred zrkadlom príde cudzie. Už mu nestačí. Svoje švihadlo hodí do kúta....
Už ho nenapĺňa švihadlo samo o sebe a zisťuje, že má dva konce. A on oba drží sám.
V sobotu sa ženil môj bratranec. Vrátila som sa k úvahám. Jeden koniec švihadla chytí on, druhý ona. Kráčajú spolu. Jedným smerom. Keby si nezvolili jednu cestu, nemôžu držať jedno švihadlo.
Život mi pripadá neuveriteľne dobre vymyslený. Mohli by sme pokračovať. Ak dvaja ľudia držia švihadlo a to vám isto pripomína detské časy, potrebujú tretieho, aby cez neho skákal. A tak príde do rodiny dieťa. Rodičia ho vychovávajú jedným smerom. Švihadlom krútia rovnako, aby sa nepotklo, aby nespadlo...
Dieťa si nájde kamarátov a hrá sa s nimi. A so švihadlom. Aby sa zhodli, musia rovnako skákať...
Život je možno zložitý, ale úvaha o švihadle krásne jednoduchá. Kde sa nachádza vaše švihadlo? Ak ho nájdete a v ruke budete držať len jeden koniec, vedzte, že ste našli oveľa viac. Nie to, čo ľudí rozdeľuje, ale práve to, čo ich spája.