Životná geometria

Keď sme boli deťmi, chceli sme čo najrýchlejšie vyrásť. Rozčuľovalo nás, že naše názory neberú vážne, že nedočiahneme na kľučku alebo že nevieme čítať. Nemohli sme robiť, čo sme chceli. Nemohli sme byť samostatní. Teraz sa opýtajte hociktorého dospelého, čím by chcel byť. Odpovie jednoznačne: dieťaťom. Vtedy mi bolo najlepšie. Ach jaj, bezstarostné detstvo...Keď sme dovŕšili piaty rok života, začali sme sa tešiť do školy. S aktovkou sme pobehovali po byte, pri slove šlabikár sa nám rozžiarili oči. Budeme vedieť písať, čítať, počítať. A nebudeme musieť poobede spať! Vízia budúcnosti bola priam ideálna. Po prvom ročníku, niektorí však už aj počas neho, začneme na školu nadávať. Hlúpe úlohy, prísne „učky“, nepotrebné „bifľovačky“. Už chcem ísť do práce! Načo tu mám toľko sedieť a hustiť si do hlavy, čo v živote nevyužijem? A tak prejde základná. Počas strednej zahromžíme na maturitu. Na gymnáziu na všeobecný prehľad a zvyšok si prenesieme zo základnej. Niektorí z nás v putovaní pokračujú. Ide sa na výšku. Tam sa sťažujeme na skúšky, hrubé skriptá, rozvrh, dôvod sa vždy nájde. Pomaly a isto sa blíži koniec študentských časov. Som presvedčená o tom, že po nástupe do práce sa budem chcieť vrátiť späť do školy. Kto bude mať chuť chodiť na pracovisko každý deň, sedieť tam osem hodín, platiť účty, rátať, čo si môžem dovoliť z výplaty. A tak človek po pätnástich rokoch dospeje do toho istého bodu, ako keď mal päť. Začne sa tešiť do školy.Keď má človek okolo štrnásť, pätnásť rokov, experimentuje s vlasmi. Vnučka navštívi starú mamu, aby sa jej pochválila s novou červenou farbou. O päťdesiat rokov staršia babka je pohoršená. O týždeň ju stretnete v autobuse. Pripadá vám na nej niečo divné. Má fialové vlasy.Tak čo? Priamka alebo kruh?