Dnes som absolvovala druhý deň mojej odbornej praxe. Zobudila som sa na budík. Zvonil a mne bolo jasné, že dnes nemôžem spať do deviatej ako zvyčajne. Musím ísť na moje terajšie rozhlasové „pracovisko“. Nechcelo sa mi, ale donútila som sa k tomu, že som vyliezla z postele. Raňajky prebehli tak ako v bežný deň. Stihla som autobus. ( Hurá! )
Začali sme poradou, kde sa rozoberalo, čo sa udialo včera. Veci sa zhodnotili, predostrelo sa, čo sa bude diať dnes. A hodili ma do vody. Neseď len tak, vymysli si niečo a pracuj! Hoci mi spočiatku nič nenapadalo, potom ma múza kopla a výsledok sa dostavil. A tri hodinky pracovného dňa ubehli. Na poludnie ma už pridelili k skúsenému redaktorovi. Najprv ma oboznámil so základnými fintami, potom sme sa už vrhli do práce. Lepšie povedané, najprv sa práce chytil on a ja som sledovala. Potom som sa zapojila. Čas ubiehal, termíny tlačili. Dobre, jedna vec hotová. Výstup do vysielania. Pokračujeme ďalej. V plnom nasadení. Čakáme, upravujeme, píšeme, sledujeme, jednoducho MAKÁME! A tak to ide každý deň, so mnou... to je len kratučký úryvok z piesne od Vetroplachu. So mnou to tak nejde, ale s vami áno.
Zo študentského života som sa na chvíľu premiestnila do vášho sveta. Do sveta pracujúcich ľudí. Po ôsmich hodinách som zbitá ako pes. Nič sa mi nechce a absolútne si nedokážem predstaviť, že by som mala variť, prať, ísť na večerný kurz angličtiny alebo si zbehnúť zacvičiť.
A tak skladám pred vami dole aspoň čiapku, lebo klobúk nenosím.
