Keď ma bolia líca

Ľúbim, keď ma bolia líca. Ľúbim, keď ma majú prečo, ľúbim, keď ma majú s kým, ľúbim, keď ma bolia veľmi a dlho. Zo šibalského úsmevu s gúľaním očí, z milého pousmiatia, keď sa vnútorná radosť rozleje na tvári, z prekvapenia, z nečakaných hlášok, zo záchvatov, pričom jeden strieda druhý, zo situácií, zo spomienok, z uvoľnenej atmosféry. S kamarátmi, bezprostrednými, naozajstnými a originálnymi. Radi sa smejeme.
Na smiech asi nikto nepredpísal odporúčanú dávku. A keď áno, určite sme ju prekročili. Smiešne určovať primeranú mieru smiechu. Neexistuje. Čím viac, tým lepšie a tým sa riadime. A nenecháme si to vziať. Ani za celý svet, ktorý by sme v tej chvíli vedeli obehnúť od radosti. Ani za svet, ktorý máme v tej chvíli chuť objať a nepustiť.
Koreníme si život. Naladení na správnej vlne sa nenecháme unášať hocijakým prúdom. Teplo vysmiatych slniečok. Sála a my sa topíme vo vtipnej kaši. Var, hrnček, var! A tak je nám dobre. A tak je nám najlepšie. Na Vianoce, na Veľkú Noc, na narodeniny.
Lebo ľúbim, keď ma bolia líca. A nemôžem sa brániť. Vydaná napospas vedľajších účinkov pohybov bránice. Vtedy viem, že všetko je tak, ako má byť. Vtedy naberiem energiu na ťažké dni, ktoré nezadusia vnútornú radosť. Radosť z toho, že som vás spoznala, že vás mám a že sa na vás môžem spoľahnúť a že s nikým iným mi nie je tak, ako s vami. To je ten najkrajší darček, aký mi dávate. A je vám jedno, koľkého je. ĎAKUJEM.Ľúbim, keď ma bolia líca...