Odrazu sa na mňa všetko valí. Papiere držím v ruke a zdá sa mi, akoby ich bolo stále viac. Čítam si a písmenká lietajú. Stále sa povzbudzujem a vravím si, že všetko zvládnem, ale myšlienkami som úplne inde.
Hlúpy deň. Keď začínam pochybovať o všetkých ľuďoch a vyberám si na ich charakteristiku tie najhoršie vlastnosti. Dobrá nálada si zobrala dovolenku. Púšťam si všetky pesničky, v ktorých sa hovorí o láske a tíško si spievam. Ležím a nechce sa mi pohnúť. Pýtam sa, kde sú všetci tí, ktorým vravím, že sa všetko zlepší. Mám chvíľu, kedy by som sa chcela vyrozprávať a im je práve teraz dobre. Potrebujem bútľavú vŕbu. Dnes nerastie. Svet zabúda, že ani ja nie som zo železa. Pochybujem o všetkom, o čom som kedykoľvek presvedčená.
Len o jednom nie. Život je sínusoida a keď si dlho hore, tak ťa zhodí. Ty len čakáš, kedy sa opäť môžeš vyštverať. V hlave hľadáš odpoveď na otázku, ako to docieliť. Opäť si prehodnocuješ, na čom všetkom ti záleží. Zisťuješ, že veci sú v podstate fajn, ale niečo ti chýba. Len máličko a pritom tak ohromne veľa.
Kocka čokolády... Iba jediná. Horká s pomarančom. Jej chuť sa mi rozplýva na jazyku a opäť získavam pocit, že mám päť. Utiekla som. S kockou čokolády. Na chvíľku ma oklamala. Ale bolo to príjemné.
Dnes som sa zobudila a opäť sa mi zdalo, že zem sa točí opačným smerom. Vymýšľam si novú múdrosť o živote. Deň čo deň potrebujú všetci svoju kocku čokolády. Ale pre každého predstavuje čosi iné.
Nový deň a ja potrebujem tú moju. Jediný pohľad, úsmev alebo veta. Daruj mi ju, aby som mohla znova rozdávať celé tabličky.
Neboj, všetko bude v pohode...
