Počúvam Petiarove pesničky , vonku fúka vietor. Znova sa zabúdam a utekám po lúke plnej rozkvitnutých kvetov. Alergiu som nechala doma. Nech si doma smoklí sama. Nekýcham. Len zhlboka dýcham. Mám chuť písať básničku, hoci krátku, ale nechávam ju v tajnosti svojej mysle. Tíško sa teším a rozmýšľam, ako život krásne plynie. Hoci je prvého augusta a každá druhá veta splieta o polke prázdnin, ja viem, že pre mňa neplatí.
Čítam knižku a vyberám si z nej úryvok, ktorý si voľakam zapíšem.
Dožič mi, Bože,
VYROVNANOSŤ, aby som prijímal
to, čo nemôžem zmeniť,
ODVAHU,
aby som menil to, čo môžem zmeniť,
A MÚDROSŤ, aby som to vždy
rozoznal.
Už mám celú zbierku papierikov. Niektoré sa len tak povaľujú po zásuvkách a keď chcem voľačo rýchlo nájsť, naďabím na ne a pristavím sa. Pár z nich si pamätám. Po tomto zistení papierik zahodím. V novinách mi zrak padne na myšlienku dňa. Múdry človek, čo ju vyslovil. Skladám si mozaiku vlastných pravidiel. Aby som mala čo porušiť.
Utváram si vlastné názory. Pomaly a nesmelo. Kráčam po ceste a predsa sedím. V obyčajný pondelok.
... kdesi vo vesmíre začína variť sa voda. Vtedy sa kuchyňa mení v obradnú sieň... tak spieva Petiar a v hlave sa mi vynára myšlienka na prvú stranu v kuchárskej knihe. Na zdesenie z venovania. Dostala ju mamka, keď mala toľko rokov ako ja teraz. Od svokrovcov. Rýchlo obraciam strany. Hľadám a nachádzam ju v skrini. Detská výživa.
Pripravená na zimu. Pripravená na všetko. Pripravená na to, že je nepripravená. Nevadí.
V obyčajný pondelok si spomínam na sobotu. Zbierala som jablká. Triedila som zdravé a tie ostatné, ktoré sa zapáčili červíkom. Spievala som si a myslela som na ľudí. A chcela som si v nich byť prenáramne istá. Zistila som, že sa to nedá. Nedá sa chcieť všetko hneď, nedá sa nemýliť, nedá sa ujsť... Dá sa len zmieriť. Asi. V obyčajný pondelok.
Sedím a čas beží. O pár dní si budem baliť batoh a vykročím oproti novému dobrodružstvu. Pobehujúc po byte sa budem snažiť zistiť, čo je dôležité. Tak ako vždy. Lietajúc. Možno si zoberiem zopár zbytočností a možno na niekoľko vecí zabudnem.
Možno.
A možno nie.
Nabudúce to už zmením. Aspoň tak mienim. Hádam ich budem vedieť rozoznať. Tie veci, čo sú podstatné...
Idem si umyť zuby.
