Je pre nás typické, že vždy chceme to, čo nemáme. Ak máme dlhé vlasy, dali by sme sa ostrihať, ak sú rovné, bojujeme s natáčkami. Keď nám niekto ponúkne biele, my zatúžime za čiernym. Našťastie si môžeme naše želania aj uskutočniť.
Ak stojíme na križovatke a čakáme, kým naskočí tá správna farba, považujeme to niekedy za stratu času. Chceli by sme ísť na červenú. A veruže, aj môžeme. A celkom legálne. Dokonca, ak nenaskočíme, vyrobíme si zbytočný problém. Stačí málo, pracovať v rádiu.
Minule sme sa zasekli vo výťahu. Keď opadol prvotný šok, začali sme uvažovať, ako by sme sa mohli dostať von. Výťah nereagoval na stláčanie akéhokoľvek tlačidla s číslom poschodia. V návode na obsluhu stojí, že ak stojíte vo výťahu a neviete sa pohnúť, stačí zazvoniť. A tak sme zvonili. Pripomenulo mi to chvíle, keď som bola malá a na vyšší gombík som už nedočiahla. Teraz sme však zvonili oprávnene. Ale nič sa nemenilo. Nikto neprichádzal. V podstate to bola celkom zábavná chvíľka, ale pravdupovediac, nechcelo sa mi tam trčať. Vŕtal mi chrobák v hlave. Zase by ma chcela pokoriť technika. Jeden gombík ostal visieť. Zdalo sa mi nelogické stláčať ho. Ale zvedavosť a túžba po víťazstve ma premohli. Stisla som ho. A ľaľa! Výťah zareagoval. A fungoval. Takže, keď sa nabudúce zaseknem vo výťahu, stlačím STOP, lebo chcem ísť.
Ale protiklady nosia v sebe aj ľudia. Napríklad jedna teta minule. Zjavne nervózna, pozerá sa na hodinky, nevie obstáť na mieste. Stále sa obzerá dookola.... a v ruke drží tašku s reklamou na topánky. Svieti na nej výrazný nápis- Antistress.
A tak niekedy nájdeme riešenie tam, kde by sme to nepredpokladali. Fantázii sa medze nekladú. Hlavne, že je všetko tak, ako to má byť.
A možno naopak.
